Kaštieľ Radoľa

Kaštieľ Radoľa patrí medzi najstaršie kultúrne pamiatky na Kysuciach. Okolnosti stavby kaštieľa sú zatiaľ dosť nejasné.  Poznatky z umelecko-historického výskumu kladú vznik jeho najstaršej časti do tretej štvrtiny 16. storočia.
Čítať ďalej...

mestianske byvanie na kysuciach mRenesančný kaštieľ v Radoli, ktorý patrí medzi najstaršie historické objekty na Kysuciach, ponúka návštevníkom stálu expozíciu, dokumentujúcu prostredníctvom zbierok múzea meštianske bývanie, ako aj dejiny Čadce a Kysuckého Nového Mesta, ktoré bolo niekoľko storočí jediným skutočným mestom na tomto území.

V týchto dvoch centrách Kysúc žilo meštianstvo – spoločenská vrstva so silnejším ekonomickým zázemím a z neho vyplývajúcou mocou, vzdelaním, určitou životnou a kultúrnou úrovňou. Jej príslušníci sa snažili udržať si  vyššie spoločenské postavenie, a to tým, že zastávali rôzne funkcie v hospodárskom a spoločenskom živote mesta, v štátnej správe a samospráve, hospodárskych inštitúciách, ako i mestských spolkoch a združeniach.

Kysucké Nové Mesto (KNM) získalo mestské privilégiá v 14. storočí. Avšak už v roku 1254 je doložená zem zvaná Jesesin, patriaca k hradu Trenčín, ktorú Belo IV. daroval svojim verným Michalovi a Detrikovi zo Spiša ako zemiansky majetok. Osada toho istého mena Jesesin, Jačatín – dnešné KNM, je ako mýtne mesto doložené v roku 1321.

Ako mýtna stanica na ceste vedúcej do Sliezska a Poľska existovala už pred polovicou 13. storočia. V roku 1325 získala právo remeselnícko-trhového charakteru, ktoré umožnilo je rozvoj na mesto. Mesto dostalo právo týždenných trhov a právo opevniť sa. K vytvoreniu mesta došlo v 14. storočí, neujalo sa však pomenovanie mesta – Kongesberg, ktoré mu bolo určené. Písomné pramene ho už od roku 1358 nazývajú Novým Mestom, ale ešte aj v roku 1384 a 1511 Jačatínom.

O rozvinutej administratívnej činnosti svedčí používanie vlastnej pečate krátko po konštituovaní sa na mesto. V roku 1417 mesto patrilo medzi najvýznamnejšie na Považí. Viac ráz však utrpelo škody požiarmi, povodňami a vojnovými udalosťami.

Plnoprávnym mešťanom bol ten, kto mal meštianske domovské právo viažuce sa ku gruntu a domu. Najbohatší mešťania a zemania tvorili najvyššiu spoločenskú  vrstvu a z ich radov bývali volené orgány mesta. V KNM sa stretávame aj s povýšením niektorých mešťanov do zemianskeho stavu. Najpočetnejšou vrstvou boli remeselníci, avšak tiež len bohatší. Na čele mestskej samosprávy stál richtár, ktorému pri vykonávaní sudcovskej právomoci pomáhali senátori. Richtár niesol hlavnú zodpovednosť za správu mesta a najmä za dodržiavanie všetkých zemepanských príkazov a nariadení.

KNM patrilo do budatínskeho panstva, ktoré sa okolo budatínskeho zámku postupne sformovalo v 14. storočí. Patrilo na územie dolných Kysúc až po Dunajov a Ochodnicu. V roku 1436 ho kráľ a cisár Žigmund Luxemburský daroval Jurajovi z Hatného, potom prešlo do rúk Suňogovcov, ktorí sa snažili oklieštiť privilégia mestečka. Napriek tomu patrilo v 17. – 18. storočí medzi významné centrá, je tu doložených 19 druhov remesiel, ktoré boli organizované do cechov a rozvíjal sa i obchod.

Mesto malo aj svoju školu – najstarší písomný doklad sa viaže na latinskú evanjelickú školu z roku 1565, ktorú v roku1673 prebrali jezuiti a zmenila sa na katolícku školu.

Po vymretí Suňogovcov Jánom Suňogom roku 1798 prešli vlastnícke práva na Budatínsky zámok a panstvo na jeho dcéru Jozefínu, manželku Antona Čákyho.

KNM s 239 majstrami cechov patrilo ešte v prvej polovici 19. storočia medzi najvýznamnejšie strediská remesiel na Považí, čo sa týka počtu remeselníkov. Škála remesiel bola pomerne nízka, bolo tu 21 odborov remeselnej výroby a aj počet zamestnaných tovarišov bol nízky (28). Cechová výroba bola od 19. storočia otrasená kvôli konkurencii manufaktúr a zhoršovali sa aj hospodárske pomery. Veľa škôd narobili povodne (1813, 1821), v roku1823 zničil hornú časť mesta požiar a v roku 1831 preriedila rady mešťanov a obyvateľov okolia cholera. Mešťanov veľmi zaťažili práce pri stavaní hradskej zo Žiliny do KNM v rokoch 1864 – 67. V roku 1867 bola vykonaná prvá exekúcia a mesto postupne prestalo obhospodarovať nerentabilné mestské objekty a všetko prenajímalo. V roku 1872 sa stalo sídlom slúžnovského úradu, nedokázalo ale konkurovať priemyselne sa vyvíjajúcej Žiline, ktorá zatienila remeselnú výrobu v meste, upadajúcu v dôsledku zrušenia cechov. Jednou z posledných katastrof bol požiar v roku 1904, kedy vyhorelo takmer celé mesto. Poodchádzalo mnoho obyvateľov, ktorí hľadali zdroj obživy v Žiline, Ostravsku i za hranicami.

Čadca vznikla ako dedina na základe valašského osídlenia, ktoré zasiahlo severnú časť trenčianskej stolice v druhej polovici 15. storočia. Vznik Čadce kladieme do druhej štvrtiny 16. storočia, písomne je doložená v roku 1565 ako dedina s správe uhorsko-sliezskeho sporu. V urbári budatínskeho panstva sa v roku 1572 uvádza ako Wes Cziatca. Vznikla na území bývalého chotára Krásna nad Kysucou, ktorý na začiatku 15. storočia zaberal územie celých stredných a horných Kysúc patriaci strečnianskemu panstvu. Toto územie sa v súvislosti s valašskou kolonizáciou stalo záujmom strečnianskeho, budatínskeho, bytčianskeho panstva a pridali sa aj nároky Tešínska. Vplyvom týchto okolností sa Čadca rozvíjala veľmi pomaly, jej rozvoj brzdil aj prechod vojsk, keďže ležala na dôležitej ceste.

V druhej polovici 17. storočia bol postavený kostol sv. Bartolomeja, v roku 1676 fara a Čadca sa tak stala cirkevným strediskom horných Kysúc. Zároveň nastal prudký rozvoj osídlenia čadčianskeho chotára, v roku 1702 zriadili v Čadci poštovú stanicu ako žilinskú filiálku a vyberalo sa tu i mýto.

V roku 1769 skončili dlhotrvajúce spory medzi strečnianskym a budatínskym panstvom. Ján Nepomuk Suňog predal Mikulášovi Esterházimu svoje majetkové podiely v Čadci a ďalších kysuckých obciach za 106 000 zlatých. Čadca sa tak stala strediskom Kysuckého dištriktu strečnianskeho panstva, centrom jeho hospodárskej správy i sídlom panského správcu, čo spolu s jej polohou podnietilo hospodársky rozvoj a demografický rast. Tieto podmienky viedli jej zemepána Mikuláša Esterháziho k tomu, aby z nej spravil hospodárske a správne centrum mestského typu. V roku 1778 povýšila Mária Terézia osadu Čadca na mestečko. Čadca sa tak s právom štyroch výročných jarmokov a potvrdenými výročnými trhmi, stala centrom širokého okolia. Zo Žiliny tu bola preložená tridsiatková stanica, ktorá kontrolovala zahraničný obchod na kysuckej ceste.

Ďalší rozvoj Čadce nastal v druhej polovici 19. storočia, stala sa sídlom slúžnovského úradu, okresného súdu, strediskom obchodu s drevom, drevárskeho a piliarskeho priemyslu, sídlom bánk, lesného i daňového úradu. Od tohto obdobia sa tu začali usadzovať a nadobúdať nehnuteľný majetok bohatší obchodníci, najmä Židia, ktorí rozšírili rady mestského obyvateľstva. Pracovali ako sudcovia, lekári, notári, advokáti. Do života mestečka najvýznamnejšie zasiahla stavba Košicko-bohumínskej železnice, na realizácii ktorej sa zúčastnilo okrem viacerých domácich a zahraničných akciových spoločností aj veľa odborníkov a robotníkov z rozličných častí monarchie. Čadca sa tak stala dôležitou spojnicou medzi Uhorskom, Sliezskom a Haličou, ale i ostatných častí Kysúc.

Nositeľmi mestského životného štýlu sa stali živnostníci, inteligencia, úradníci, štátni a verejní zamestnanci, podnikatelia a statkári. Meštianske domy stávali v centrách a vilových štvrtiach miest.

Pre KNM bol urbanistický charakter typický po celý čas jeho existencie. Námestie malo jednoduchý pôdorys, na obvode stáli domy najbohatších mešťanov. Mnohé domy boli vybudované s klenutiami. Z kútov námestia vybiehali ulice rovnobežne vedľa seba, na východnej časti s panským domom, s panskou krčmou a obývacím domom richtára. V strede námestia sa zachoval mestský dom s renesančnými prvkami, kde sa v minulosti konali trhy. V blízkosti stojí farský kostol. Mesto bolo uzatvorené dvoma bránami, ktoré sa na noc zatvárali.

V Čadci malo mestský charakter ústredie – centrum, ktoré vzniklo z pôvodnej osady v kotline. Keďže územie Čadce je hornaté, osídlenie nebolo kompaktné a vznikli osady – vidiecke poľnohospodárske sídla, kde žilo viac obyvateľov. Ďalší sídelný rozvoj súvisel so stavbou železnice, pri ktorej vzniklo akési  druhé centrum – sklady, colnica, hotely, výhybňa a iné. Vznikali prvé poschodové domy z tehál, odlišné od starej drevenej zástavby, a tak sa jadro mesta začalo odlišovať od kopaničiarskych častí. Mestský život sa sústredil v ústredí – okolo bývalej mýtnej stanice, ktorá ho spájala so železničnou stanicou.

Bývanie sa spájalo so špeciálnym architektonickým štýlom domu ako aj interiéru, ktorý sa odlišoval od ľudového prostredia. V meštianskych domoch bývala spálňa, obyčajne s intímnym kútom pre ženu, jedáleň, pracovňa muža a detská izba. Ostatné izby boli určené pre hostí a bežne sa nepoužívali. Niekde plnila jedna izba viacero funkcií. Salón, zvyčajne ozdobnejšie zariadený, slúžil na prijímanie návštev a spoločenskú komunikáciu. Novým prvkom bola predizba, z ktorej sa dalo vojsť do všetkých miestností v dome. Keďže vytvárala prvý dojem, bývala vkusne a primerane zariadená.