morena detsky folklorny subor kelcovan

Pozývame vás na sprievod s Morenou mestom Čadca, ktorý sa uskutoční v stredu 5. apríla 2017 od 14.00 hod. v podaní Detského folklórneho súboru Kelčovan.

Sprievod s Morenou začína o 14.00 hod. pri Kysuckom múzeu v Čadci. Pokračovať bude smerom cez Supermarket Tempo, Matičné námestie, Palárikovu ulicu, Ulicu Slobody a skončí aktom zapálenia Moreny a hodenia ju do rieky na moste  pri  Kysuckom múzeu v Čadci. Srdečne Vás všetkých pozývame priblížiť si zvyky a tradície týkajúce sa Veľkonočného obdobia. Zároveň Vám  prajeme krásny zážitok s folklórom na Kysuciach.

 

Morena, Morena za kohos umrela?

Táto obchôdzka s dávnou históriou sa v ľudovom prostredí Kysúc zachovávala v podstate ako živý zvyk či rituál súvisiaci s koncom moci zimy ešte po polovici 20. storočia. Zimu, tak ako všetky ročné obdobia si naši slovanskí predkovia spájali s božstvami, nadprirodzenými a démonickými bytosťami, ktoré vplývali na ich život. Verili, že sú tak ako oni súčasťou prírody, ktorá ich obklopovala a od ktorej boli hospodáriaci Slovania plne závislí. Do tohto duchovného sveta patrila aj Morena – staroslovanská bohyňa zimy, smrti a noci. Stelesňovala predovšetkým negatívne atribúty zimy, ktoré sa preniesli aj do postavy Moreny. Zima bola krutá, spájala sa so smrťou a bola skúškou prežitia. Dlhé zimné noci k tomu pridávali moment strachu a ľudovej mágie. To všetko vplývalo na ľudové predstavy, ktoré vytvorili prenesený obraz charakteru zimy do Moreny. Napriek tomu mala Morena aj isté pozitívne črty. V určitom zmysle symbolizovala obraz zimnej bielej krajiny, pokoja a zároveň času na odpočinok a regeneráciu prírody, ako neustály sa opakujúci cyklus pred príchodom jari.

Hlavným motívom našich predkov bol však návrat vegetácie, nového života, ktorý bol spojený s obetami a s neodvratným odchodom zimy. Svetlo reprezentujúce jar v podobe ohňa, malo premôcť, smrť, tmu a temnotu reprezentované zimou. Tento zvyk sa postupne preniesol do obchôdzky, v ktorej je Morena vynesená a zničená resp. obetovaná ako symbol zimy a smrti, čím uvoľnila miesto novému životu stelesnenému v podobe jari.

Bol to pôvodne predkresťanský duchovný svet, ktorého hlavným princípom bolo nakloniť si prírodu, čo bolo pre našich hospodáriacich predkov primárnou potrebou prežitia. Aj preto i neskôr ožívajúca príroda hrala jednu z najdôležitejších úloh v životoch ľudí kysuckých pľacov, lazov, osád a dedín, ktoré odtrhnuté od života treskúcou zimou a pod haldami snehu, len s obrovskou námahou prežívali so skromnými zásobami v komorách. Písomné stredoveké  informácie o obchôdzke z vynášaním Moreny sú dochované i z kresťanského prostredia slovanských národov už z obdobia okolo 13.-16. stor. po Kr. a ich obsah potvrdzuje pôvod v oveľa starších obradoch. Typickým znakom archaických duchovných predstáv je vždy prelínanie sa dvoch rovín. Na jednej strane snaha nakloniť si sily prírody na svoju stranu, na strane druhej s tým spojený neustály boj ako si ich podmaniť. To platí aj pri symbole zimy - Morene, v ktorej ostal zakódovaný znak obety.

Pôvodne staroslovanská bohyňa zimy a smrti bola rituálne obetovaná utopením v tečúcej vode uvoľnenej spod ľadov. Pohyb vody odnášajúci Morenu a s ňou i zimu a choroby symbolizoval príchod nového života a nástup jari s prebúdzajúcou sa prírodou na jej uvoľnený trón. Archaický význam a vážnosť obradu dokladá aj pôvodná účasť dospelých ľudí - obchôdzkarov. Naši predkovia si uvedomovali napriek všetkým úskaliam aj prospech zimy pre regeneráciu prírody čo sa prejavovalo v tom, že si samotnú zimu, ako prírodné božstvo, nechceli rozhnevať. Ako skúsení hospodári si uvedomovali nekonečný prírodný cyklus a teda aj nevyhnutný návrat zimy, ktorú si nemohli znepriateliť. To sa symbolicky prejavovalo aj v spomínanom vzťahu k božstvám i v samotnom obrade vynášania Moreny, ktorého archaická forma zachovaná u východných Slovanov svedčí podľa dobových informácií o snahe časti skupiny obchôdzkarov, zachrániť Morenu pred utopením.

Ešte v polovici 20. storočia táto obchôdzka spojená s vynášaním Moreny, mala svoje miesto hlavne vo vidieckom prostredí. Po dedine ju už nosili mladé kysucké dievčatá, pretože stelesňovali znaky jari, teda obnovu života, zdravia, plodnosti a krásy. Aj keď postupne táto obchôdzka stratila svoju pôvodnú magickú silu a funkciu, ostal v nej ukrytý moment dramatickosti a strachu, ktorý Morena vyvolávala. Mladé dievky sa skoro ráno vychystali, nezabudli sa umyť tečúcou vodou z potoka a s východom slnka na Smrtnú(čiernu) nedeľu-piatu pôstnu nedeľu, dva týždne pred Veľkou nocou, ktorá je pre kresťanov počiatočným obdobím pripomínania blížiaceho sa utrpenia na kríži a smrti Ježiša Krista,  slamenú figurínu Moreny obliekli, do rúk jej dali vreteno a obchádzali s Morenou popred chalupy. Ľudia v domoch s napätím vyzerali, kedy „moreňárky“ zazrú v oknách chalúp. Ešte predtým sa najedli, aby získali silu pred chorobami, ktoré mali odísť spolu s Morenou (Marmurienou, Smrťou). Najväčším nešťastím bolo, ak by Morenu, ktorú niesli v čele sprievodu otočili čelom k hospodárstvu, to by znamenalo nešťastie a choroby pre celé hospodárstvo i jeho obyvateľov. Preto figurínu niesli pomedzi domy otočenú priamo, smerujúc na koniec dediny, či chotára k potoku, kde z nej strhli šaty, hodili do tečúcej jarnej vody a zahádzali kameňmi, aby tak v prenesenom zmysle naplnili podstatu tejto obchôdzky a vyhnali zimu a choroby, ktoré spolu s torzom figuríny odplávali a tá stratila všetku svoju moc. Jej rituálnym zapálením,  utopením a odplavením vo vode oslobodenej od ľadov sa uvoľnilo miesto pre príchod jari a znovuzrodenia vo všetkých jeho podobách.

Tak bol dokonaný pôvodne starý slovanský rituál vynášania Moreny – bohyne zimy, smrti a noci, ktorého torzo sa zachovalo vo folklóre až do súčasnosti.  

Mgr. Pavol Markech - etnograf, Kysucké múzeum v Čadci