Kysucké múzeum v Čadci

Kysucké múzeum v Čadci je špecializované regionálne kultúrne zariadenie so zameraním na cieľavedomé zhromažďovanie, ochranu, vedecké a odborné spracovávanie a sprístupňovanie hmotných dokladov so zameraním na múzejnú dokumentáciu vývoja prírody a spoločnosti, vedy a techniky, kultúry a umenia na území Kysúc, od prvých stôp osídlenia až po súčasnosť.

 

Čítať ďalej...

                               Pastierstvo a salašníctvo na Kysuciach súviselo so spôsobom osídľovania tohto územia v 16. až 18. storočí valaskou kolonizáciou. Valasi prinášali nové spôsoby obhospodarovania horských plôch, spracovanie lesných a horských produktov.

Okrem zmeny krajiny priniesli na tu dobu aj nové prvky do mliečneho hospodárstva a to syr, bryndzu, oštiepky a žinčicu.
Na Kysuciach sa chovali ovce typu valaška, ktorým vyhovovali vhodné klimatické podmienky. Boli to ovce na mäso, syr i vlnu. Až do polovice 20. storočia sa na Kysuciach zachoval salašnícky chov oviec. V jarnom období sa konala pradávna tradícia redikovanie oviec – je to vyháňanie oviec a dobytka na pastviny. Bača s valachmi odchádzali po zime z dediny na pastviny ďaleko do hôr, kde žili od jari do jesene. Redik bol slávnostnou príležitosťou odprezentovania valaského stavu. Bača s valachmi sa vyobliekali do slávnostného oblečenia, kroja, nesmela chýbať kapsa, opasok s prackami, klobúk. Na rediku sa zúčastňovala takmer celá dedina za sprievodu muziky a spevu, ktorý patril k neodlučiteľnej súčasti života ovčiarov. Piesne sa spievali pomalé ťahavé, ktorými si valasi vyspievali radosti ale aj starosti, s ktorými sa stretávali na horských salašoch. Keďže bačovia žili podstatnú časť roka odkázaní sami na seba, prejavovalo sa to aj v ich zručnosti vo výrobe dreveného riadu, píšťal, vyrezávaním drobných hračiek, foriem na syr a výrobou zvoncov.

Po príchode na salaš sa robilo dojenie na mieru, ktoré malo zabezpečiť spravodlivý prídel syra pre kramploch a z takto pripravenej vlny si na kolovrátku spracovali nite, z ktorých vyrábali na krosnách súkno. Súkno utkané na krosnách bolo riedke a preto sa ďalej spracovávalo vo valche, formou tlčenia. Súkno sa rozlišovalo na „váľané“ domácky vyrobené alebo mašinové „fabričné,“ ktoré bolo jemnejšie. Jeho využitie bolo v mužskom i ženskom kroji na výrobu huní, papúč, klobúkov.

Mgr. Helena Kotvasová, riaditeľka Kysuckého múzea v Čadci