Kysucké múzeum v Čadci

Kysucké múzeum v Čadci je špecializované regionálne kultúrne zariadenie so zameraním na cieľavedomé zhromažďovanie, ochranu, vedecké a odborné spracovávanie a sprístupňovanie hmotných dokladov so zameraním na múzejnú dokumentáciu vývoja prírody a spoločnosti, vedy a techniky, kultúry a umenia na území Kysúc, od prvých stôp osídlenia až po súčasnosť.

 

Čítať ďalej...

kysucke muzeum uvod

7. FS Staškovanka StaškovPrečítajte si aké boli zvyky počas sviatkov. Čo sa robilo a pripravovalo na Štedrý deň, ako prebiehal Sviatok Božieho narodenia, ale aj čo sa robilo od Nového roka po Troch kráľov.
 
Štedrý deň – „VILIJA“ - 24. december
V tento deň sa vykonával celý rad magických úkonov s cieľom získať určité vlastnosti alebo sa dozvedieť o svojej budúcnosti. Ráno sa piekli kvasené koláče „vdolky“ a „kravské osúchy“, ktoré sa nazývali tiež „kravský chleba“. Vdolky boli veľké buchty, ktoré sa naplnili lekvárom a potom sa ich dalo upiecť šesť na jeden pekáč. Väčšinou boli určené pre návštevu. Kravský osúch sa robil z cesta, do ktorého sa dávalo čierne a nové korenie, bobkový list, majorán, zázvor i muškátový orech. Keď cesto vykyslo, gazdiná dala doňho ešte hrudku soli a cesnak. Na Štedrý deň sa piekli tri bochníky chleba, do ktorých sa dával cesnak ako ochrana pred zlými silami, a petržlen ako ochrana pred bosorkami. Jeden bochník predstavoval „gazdu", druhý "gazdinú" a tretí "slúžku.“ „Gazdiná“ a „slúžka“ sa mohli zjesť, ale „gazda“ musel ostať až do Troch kráľov. Všetci sa museli celý deň postiť, a takisto boli zakázané návštevy a požičiavanie akýchkoľvek vecí. Ak prišla suseda niečo požičať, najmä soľ, tak sa o nej hovorilo, že je bosorka. Všade jej povedali: „že čo je to za gazdinú, a či jej nie je hanba, keď na sviatky nemá soľ“. Významnú úlohu pred Štedrým dňom zohrávalo prinesenie vianočného stromčeka, ktorý symbolizoval šťastie a návrat života. Vianočný stromček sa na Kysuciach nazýval "poláznička" a začal sa zdobiť poobede na Štedrý deň. Väčšinou visel priviazaný na háku nad stolom, na ktorom sa večeralo, alebo stál za stolom na lavici. Zdobil sa najmä jablkami a potom orechami, ktoré boli obalené v staniole, a samozrejme nesmeli chýbať sviečky. V niektorých oblastiach na Kysuciach sa vlašské orechy natierali vápnom. Neskôr sa používali doma vyrobené salónky, kolekcie a kupované sklenené ozdoby. Štedrovečerný stôl pripravovali všetci členovia rodiny a pod nohy i na lavicu za stolom dávali seno, čo symbolizovalo narodenie Ježiša na sene. Ku stolu dávali maselničku, do ktorej počas večere dali kúsok z každého jedla, a nakoniec i zvyšky od večere, aby bolo na budúci rok dostatok jedla. Na stôl dali chlieb "gazdu", kravský osúch, med, oblátky, ktoré symbolizovali telo Ježiša Krista, orechy a jablká. Potom tri najkrajšie zemiaky, ktoré sa na jar zasadili, aby tak zabezpečili dobrú úrodu. Rodina sa najprv pred štedrou večerou pomodlila, a potom gazdiná každému členovi rodiny urobila na čelo medom krížik, aby boli všetci sladkí a dobrí ako med a aby bol taký aj celý nasledujúci rok. Večeru začali oblátkami s medom, potom nasledovala hrachová polievka, slivková a hrušková polievka, krupicová kaša, halušky a kapusta so zemiakmi. Každý člen rodiny mal ešte na stole zapálenú sviečku, a podľa toho do ktorej strany sa vychýlil plameň sa určovalo, či niekto zomrie, ak sa vychýlil smerom k cintorínu, alebo nie, ak sa vychýlil opačne. Od stola počas večere nikto nesmel odísť, až na jednu výnimku pri jedení hrachovej polievky, kedy zvyčajne mladšia žena z rodiny išla "posypať kury hrachom", a pritom hovorila: "Gazdiná ja vám ty kury pozabíjam". Gazdiná odpovedala: "Nezabíjaj ich, oni budú niesť vajca". Toto sa opakovalo trikrát. Nakoniec žena posypala sliepky hrachom, aby niesli toľko vajec, koľko bolo hrachu. Po večeri sa všetci opäť pomodlili a spievali nábožné vianočné piesne. Hneď potom dievka pozametala kuchyňu a išla vysypať smeti na hnoj, postavila sa na vysypané smeti, nad hlavu si dala riečicu a počúvala, z ktorej strany zašteká pes, odtiaľ bude mať ženícha. Niekedy počúvala aj gazdiná s deťmi, a odkiaľ počuli buchot, odtiaľ mal niekto zomrieť, a odkiaľ zasa počuli hudbu, tam mala byť svadba.
Sviatok BOŽIEHO NARODENIA - 25. december
V tento deň pokračovali vianočné zvyky ďalšími tradičnými úkonmi, ktorým bol pripisovaný veľký význam. Magické úkony, zákazy i príkazy mali privodiť prosperitu rodiny i hospodárstva. V tento deň bol zákaz návštev a v dome muselo byť ticho. Ráno sa celá rodina umývala vo vode, v ktorej boli hodené veľké strieborné mince, aby bol po celý rok dostatok peňazí. Vo väčšine rodín sa umývali aj v mede, aby boli všetci dobrí po celý rok. Počas tohto dňa sa nesmelo nič robiť a jedlo sa len to, čo ostalo od minulého dňa. Potom sa nesmel umývať ani riad. Po obede išla celá rodina na dvor a tam sa postupne pýtali jeden druhého: „Čo si tam videl?“ Každý odpovedal, že videl to, po čom najviac túžil. Obvykle to bola dobrá úroda, zdravý a pekný statok, majetok, šťastie a peniaze. Potom išli do záhrady triasť stromy, aby bol dostatok ovocia. V tento deň chodili chlapci vinšovať, ale museli prísť do domu len zdola nahor, v protismere tečúcej vody, inak by ich gazdiná hnala metlou, lebo by jej všetko išlo „dolu vodou.“ Chlapci vinšovali: „Vinšujeme Vám ščaslivé sviatky Hojonosci, prajnosci, úrodovosci, Malé zarmúcenie, veľké potešenie, Velikú radosc, maľučkú starosc, na statku požehnanie, dobré prebývanie, aby sce boli zdraví, v chorobách nezotrvávali.“ alebo „Vinšujeme Vám šťastné sviatky chleba peceň, syra hrudu na poli dobrú úrodu Do srdca radosti do duše svornosti, aby ste žili v hojnosti.“
Sviatok sv. ŠTEFANA - 26. december
V tento deň chodili po dedine polazníci, ktorí triasli „polazničku“ – vianočný stromček. Polazníka si vyberala rodina sama a obyčajne to bol mladý zdravý chlapec. Ten zaručoval, že do domu nepríde ako prvý starý chorý človek, ktorý by mohol privodiť na dom zlý hospodársky rok. Dvaja polazníci sa v jednom dome nesmeli stretnúť, lebo by bola škoda na úrode. Polazník mal palicu, na ktorej mal nastoknutý batôžtek z bieleho obrúska, alebo vreckovky, v ktorom mal chlieb alebo koláče. Tie mu pri odchode domov vymenili. V ruke mal „meštek“ – peňaženku, ktorú pri príchode položil na stôl a štrngal peniazmi, aby bol bohatý a úrodný rok. Pri odchode domov mu potom gazdiná priložila ďalšie peniaze, ak mala. V dome ho pohostili najmä slaninkou, a ak to bol dospelý mládenec tak aj „kvitom“. Potom polazník vinšoval rodine všetko dobré a po vinši potriasol stromček. Na to mu gazdiná povedala: „Poj nám porobiť, aby sa nám dobre mlieko robelo,“ a polazník pritom pomútil topárkou v maselničke. Úkony v tento deň mali stúpajúce tendencie i význam, i zábava mala iný charakter ako počas bežného roka. Pribudli úkony v rámci dedinského spoločenstva a ich magický význam bol jasný na prvý pohľad. Po dedine chodil sprievod 10 – 12 chlapcov – „kobelica“, ktorí boli preoblečení za maškary. „Kobelica“ trvala od Štefana do Silvestra a každý deň chodila v inom „pľaci“. Jej vodcom bol jeden mládenec – gazda, ktorý pri príchode do domu prvý vinšoval. Nosil dlhú na konci zaostrenú palicu, na ktorú napichoval darovanú slaninu. Jeden z chlapcov mal oblečený kožuch naruby, srsťou von a predstavoval medveďa. Na hlave mal zo slamy upletený klobúk, ktorý mal nasadený až do čela, tak aby mu zakrýval takmer celú tvár a v rukách mal povrieslo zo slamy, v ktorom bol vpletený drôt, aby sa neroztrhlo. Druhý mládenec mal na tvári čiernu pančuchu, oblečenú starú sukňu a na rukách nosil vo vankúši zakrútené „decko“ urobené z handier. Predstavoval cigánku a medveď bol jej manžel. Okrem toho boli v sprievode aj ďalšie masky v podobe rôznych zvierat, najčastejšie koňa. Chodili z domu do domu a pritom spievali. Rodina ich potom obdarovala buď slaninou, obilím, ale i peniazmi. Cigánka potom kázala každému, a najmä malým deťom, aby jej „decko“ bozkávali. Medveď chytal ženy a váľal ich v snehu, aby sa na ne preniesla sila plodnosti. K želaniu zdravia a hospodárskeho úspechu pridávali i magické úkony k zabezpečeniu plodnosti zeme. Po skončení pochôdzky išli všetci „kobeličiari“ do jedného domu, kde uvarili a zjedli slaninu. Ešte predtým predali obilie gazdom, ktorí mali kone a potom za utŕžené peniaze hrala muzika pre všetkých dedinčanov až do rána. Za získané dary „kobeličiari“ spevom ďakovali gazdom.
SILVESTER - 31. december
Na Silvestra sa išlo do kostola na sv. omšu - na poďakovanie za celý rok, hlavne za zdravie a úrodu. Večer bývali v niektorých osadách zábavy a o polnoci sa všetci lúčili so starým rokom a priali si navzájom všetko najlepšie do nového roku. NOVÝ ROK - 1. január Na Nový rok sa išlo na omšu do kostola a gazdinky opäť vysvätili celý dom, aby v novom roku nemal k obydliu prístup zlý duch alebo zlý človek. Od Nového roku do Troch kráľov, ale niekde už od Štefana sa chodilo po koľade. Koľada bola obchôdzka so silným sociálnym podtónom, lebo sa vyberali naturálie alebo peniaze najmä na cirkevné služby. Zároveň mali niektoré úkony spojené s tým privodiť prosperitu hospodárstva a zdravie obyvateľom domu v zmysle kresťanskej viery. Po koľade chodili: farár, kostolník, organista a hrobár. Hrobár chodil po koľade s farárom preto, lebo v minulosti sa neplatilo za kopanie hrobov a týmto spôsobom si zabezpečil časť príjmov v naturáliách i peniazoch. Rodina vždy pre koľadníkov nachystala tri slameničky ovsa alebo jačmeňa. Farár vysvätil obydlie a trojkráľovou kriedou napísal nad vchodové dvere GMB a rok. Trojkráľová biela krieda bola posvätená na omši, ktorá sa slúžila na sviatok Troch kráľov. Gazda dal potom koľadníkom obilie a farárovi dal ešte okrem toho i peniaze. Farár ich potom rozdelil medzi ostatných. Ľudia si tento zvyk veľmi vážili, lebo verili, že keď kňaz vysvätí ich príbytok, zaručí to ochranu pred zlými duchmi. Novoročný vinš: „Nový rok nám nastal všetci sa radujme a temu Starému pekne poďakujme, aby v Novem roku radi sme sa mali, v ščasti a radosti spolu nažívali.“
Sviatok Zjavenia Pána – „Troch kráľov“ - 6. január
Sviatkom Troch kráľov sa končí vianočné obdobie – zimné novoročie. Obyčaje tohto dňa sú príkladom prelínania staroslovanských obradov obohatených prvkami rímskej kultúry s kresťanskými obradmi. V kostoloch sa svätila voda a krieda, ktoré sa v ľudovom prostredí používali ako ochrana pred démonmi. Posvätenou vodou sa vykropili obydlia i stajne, naplnili sa ňou domáce sväteničky (kropeničky) a odložila sa do fľaštičiek, pretože sa verilo, že sa do roka nepokazí. Rozšírené bolo aj chodenie po domoch spojené s vinšovaním a predvádzaním dramatického výjavu o narodení Ježiša Krista. Rozšírenie tohto zvyku na Kysuciach súvisí s kolonizáciou na valaskom práve, ktorá región zasiahla od prelomu 15. a 16. storočia. Potvrdzujú to i postavy pastierov, ktoré v týchto hrách vystupovali. Rozšírené boli aj obchôdzky betlehemcov, ktorí predstavovali troch kráľov (východných mudrcov), prichádzajúcich pokloniť sa Ježiškovi. Stelesňovali ich traja chlapci, oblečení v dlhých bielych košeliach. Na hlavách mali čiapky s namaľovaným červeným krížom, podobné biskupskej mitre. Prostredný niesol drevený alebo papierový betlehem. Pri príchode do domu spievali a rodinám vinšovali zdravie, šťastie a dobrú úrodu: „My tria králi prišli sme k Vám, zdravie, šťastie vinšovať Vám. Zďaleka je cesta naša, do Betlema myseľ naša. Keď sme do Betlema prišli, hneď sme tam Ježiška našli. On sa tam v chudobe narodil, aj on s nami po koľade chodil. A vy gazda, aj gazdinka, čo nám udelíte, chudobnejší určite nebudete. My budeme Boha vzývať, aby vám ráčil požehnať.“ Za troma kráľmi chodieval spravidla ešte jeden chlapec, oblečený v čiernom, na ktorého prví traja formou spevu posmešne pokrikovali a on sa snažil odpovedať. Za odmenu betlehemci spravidla dostávali koláče, ovocie i peniaze.
Text: PhDr.Alojz Kontrik  – etnológ, kurátor