Kysucké múzeum

Kysucké múzeum v Čadci je špecializované regionálne kultúrne zariadenie so zameraním na cieľavedomé zhromažďovanie, ochranu, vedecké a odborné spracovávanie a sprístupňovanie hmotných dokladov so zameraním na múzejnú dokumentáciu vývoja prírody a spoločnosti, vedy a techniky, kultúry a umenia na území Kysúc, od prvých stôp osídlenia až po súčasnosť.

 

Čítať ďalej...

kysucke muzeum uvod

IMG 0001Mágia lásky, života sa od staroveku spája s mesiacom máj, v ktorom sa jarné ľudové obyčaje prelínajú s príchodom letného obdobia. Jeho príbuzný názov používajú do súčasnosti mnohé okolité európske jazyky. Je odvodený od rímskej a gréckej bohyne plodnosti Maia, matky Hermesa, pôvodne boha plodnosti a vegetácie. Stavanie „mája“ má tak svoj predobraz už v časoch antiky (Etruskovia, Gréci, Rimania, ...) v stáročiach pred naším letopočtom.

Zeleň, stromy mali pre našich predkov významnú symbolickú a obradnú funkciu počas roka, pomocou ktorej sa obracali s prosbami k božstvám prírody prinášajúcimi nový život do domácností i na polia. Magický vplyv vody a zelene bol všadeprítomný vo zvykoch súvisiacich so zabezpečením života, hospodárstva a plodnosti. Kultúra starovekých národov ovplyvnila vývoj celej Európy. S príchodom „obdobia slnka“ o stáročia neskôr ožívali kysucké chalupy a hospodárstva, vracal sa život do rodín, na polia. S tým prirodzene súvisela túžba hospodárov, ktorí májovú zeleň, stromy, rozkvitnuté prúty používali na vykonávanie obyčají zabezpečujúcich rast poľnohospodárskych plodín, ale i na konečné vyhnanie nečistých síl a chorôb s doznievajúcim obdobím chladu od rodiny a hospodárstva. Pôvodný význam komplexu ochranných obyčajov prostredníctvom zelene sa nazýval príznačne – „májenie“.

Už vyspelé kultúrne národy staroveku stavali „máje“

Tieto májové obyčaje v stredoveku nadviazali aj v našom prostredí na spomínané výrazne staršie kultúrne tradície siahajúce k prejavom úcty k prírode, slnku a zeleni z prostredia vyspelých starovekých národov antického sveta. Stromom a všeobecne vegetácii pripisovali uvádzaní Etruskovia, Rimania, Gréci mimoriadne schopnosti ochrany až stelesnenej božskej entity ukrytej v stromoch, schopnej ochrániť domy a hospodárstva pred démonmi zimy a chorôb. V prastarých obradných ceremóniách so zeleňou praktizovaných na začiatku mája podľa dochovaných zmienok stavali „májové stromy“, aby ochránili svoje domy pred démonmi a chorobami. Stavanie stromov na začiatku mája teda bol už v starovekých rozvinutých kultúrach všeobecne používaný ochranný symbol na obydliach už v období okolo 7. storočia pred naším letopočtom.

Stavanie „mája“ počas stredoveku malo aj právny význam

Zeleň zohrávala v kultúrach od dávnych čias zásadnú magickú a prosperitnú úlohu pri rôznych významných kalendárnych udalostiach. Stavanie „májov“ patrilo stáročia aj v stredoeurópskom priestore k veľmi obľúbeným obyčajom. Rozšírený bol i vo vidieckom prostredí na území Slovenska už od slovanského obdobia (približne od 6./7. stor.). Potvrdzuje to jeho predkresťanský pôvod previazaný s cirkevným obradoslovím viažucim sa s Turícami (pôvodný názov od Tura – slovanský symbol plodnosti a sily). V niektorých regiónoch Slovenska sa „májový strom“ staval nie s prvým májom, ale až počas Turíc. Zaujímavý je aj archaický slovanský názov „háj“ okrem zaužívaného názvu „máj“ pre tento strom. Názov súvisí so slovanským obradným priestorom rovnakého názvu - háj, v ktorom prebiehali významné slovanské obrady i sobáše.

Stavanie „májov“ sa rozšírilo i v mestskom prostredí Európy, kde sa stavali podľa doložených záznamov od 13. storočia na námestiach pri kostoloch ako symbol života, plodnosti, prosperity. V symbolike „májového stromu“ tradícia zreteľne vyjadrovala vlastnosti požadované k sobášu a partnerskému životu. Už v roku 1215 nariadil cirkevný koncil povinné ohlášky v kostole. Zaujímavým faktom je, že ešte v 15. a 16. storočí podľa dochovaných záznamov cirkev v istých prípadoch rešpektovala stavanie „mája“ vyvolenej dievčine, nielen ako prejav náklonnosti, ale uznávala ho ako tradíciou daný obradný právny úkon, ktorým mládenec dával prísľub k sobášu aj bez prítomnosti svedkov. Až po zavedení záverov Tridentského koncilu roku 1563 v Uhorsku ostrihomským arcibiskupom Mikulášom Oláhom bolo potvrdené výhradné právo cirkvi na uzatváranie právoplatných sobášov za účasti svedkov a pôvodné obradné stavanie „májov“ sa stalo výlučne súčasťou ľudových obyčají.

Magická funkcia stromov a zelene prinášajúca nový život a zdravie v ľudovej tradícii sa postupne logicky spojila s cirkevným obradoslovím, v ktorom má zeleň rovnako vysoko obradný význam. Zjednotil sa tak obradoslovný cyklus Veľkonočného obdobia až do Turíc s ľudovými zvykmi, oslavujúcimi vegetáciu personifikovanú v obnove života a „máje“ zasiahli aj do ustálenia cirkevných pravidiel uznávania sobášov v spojitosti s ľudovými obradmi.

„Na spodku je obielený a vrcholec má zelený“ – stavanie „mája“ na Kysuciach

Máj – mesiac lásky, patril a patrí k najobľúbenejším mesiacom. Máj v symbolike zelene po tisícročia vyjadroval starobylý význam vegetácie ako synonymum života v zvykoch našich predkov. V nich sa prejavovala túžba ľudí po obnove života a plodnosti prírody hýriacej jarnými farbami. Preto bol mesiac máj spojený prirodzene s mládežou a prejavmi lásky. Mladí slobodní ľudia symbolizovali v každom lokálnom spoločenstve od nepamäti príchod nového života. Ako jeden z najvýraznejších prejavov sa preto po stáročia udržiavalo v predvečer 1. mája stavanie vysokých stromov – „májov“ slobodným dievčatám zo strany mládencov po kysuckých dedinách a pľacoch. Mládenci ich stavali pôvodne potajomky v noci pred 1. májom. Stromy mali prichystané dopredu, zrezané, očistené od kôry a ukryté na kraji lesa. I keď dievky vyzvedali, mládenci všetko držali v tajnosti a dievky v napätí. V ktorom dvore sa ráno objaví a v ktorom nie?! Kysucké dievky žiarili šťastím, ak ráno uvideli v záhrade ozdobený vysoký „máj“.

Ak staval „máj“ mládenec pre svoju milú, s ktorou mal vážnejší vzťah, pomáhala mu skupina kamarátov, ale bolo im zrejmé, že sa jedná o jeho „májový strom“, ktorým prejavoval určitý záväzok vo vzťahu k milej. Mládenci, ktorí mali vážnejší vzťah, mali na postavený „máj“ zvrchované právo, čo kamaráti rešpektovali. Radi ho pomohli postaviť, veď sa potom všetci dobre zabavili. Mládenci sa predbiehali vo výške stromu a bohato zdobenom zelenom prevažne smrekovom či jedľovom vrcholci – „polazničke“, pre svoju milú. Pod vrcholcom zvykli viazať na stužky venček z čečiny, alebo sa chceli odlíšiť tým, že vysokú žrď nafarbili bielou farbou. Išlo o prestíž, náklonnosť dievčiny i dôkaz lásky. Niekde už na druhý deň obchádzali so spevom a muzikou svoje milé po dedine, tie ich odmenili tancom, bozkami, pohostili koláčmi i pálenkou pod svojím „májom“. Pod ozdobený vrcholec sa viazala fľaša pálenky, ktorá tam visela až do zloženia „mája“. Ostatným dievkam sa staval „máj“ na obecnom priestranstve. Oslava so zábavou pri muzike mala aj na Kysuciach vnútroregionálne odlišnosti a niekde sa konávala až po dvoch týždňoch, alebo až s váľaním „mája“.

Ako sa menili májové obyčaje na Kysuciach   

Vplyv na obyčaj stavania „májov“ mali i dobové panské nariadenia. Mali hospodársku rovinu vyplývajúcu zo zložitých klimaticko-pôdnych pomerov na Kysuciach. Drevná hmota bola stáročia základnou komoditou života na Kysuciach. Dobové spoločenské a hospodárske zmeny od 18. storočia ovplyvňovali postupne i rozmanitosť tradičných májových obyčají.  Obmedzenia stavania „májov“ vychádzali z nevyhnutnosti regulovania nekontrolovaného výrubu stromov aj na stavanie „májov“. I preto sa znižoval počet „májov“, začal sa stavať jeden pre dievky v celom dvore, postupne sa ustálil zvyk stavať jeden „obecný máj“. Stavanie „májov“ si napriek tomu zachovalo svoje postavenie na kysuckých dedinách ešte začiatkom 20. storočia. Spoločenské zmeny na kysuckej dedine rovnako ovplyvňovali tradičný májový obyčaj. Postupne sa aj dievčatá podieľali na zdobení májov, v obciach sa stavali spoločné „máje“ v ústredí a vytratil sa moment prekvapenia. Len ojedinele v odľahlejších kysuckých osadách autentické májové tradície pretrvávali aj po polovici 20. storočia. Postupne prechádzali do repertoárov folklórnych skupín a zažívali čiastočne renesanciu v kysuckých dedinách a pľacoch, kde ich bolo znovu vídať ešte pred pár rokmi...

Napriek všetkému tento krásny archaický májový zvyk pretrváva aj s prispením Kysuckého múzea v Čadci, aby sme nielen my dospelí, ale predovšetkým naše deti mohli opäť spoznávať dávne tradície predkov a obdivovať za kysuckými plotmi obdivuhodne vysoké žrde s ozdobeným vrcholcom - „máje“, v ktorých sa snúbi slávnosť príchodu leta pretavená do kysuckých obyčajov oslavy lásky.

Mgr. Pavol Markech - etnológ