Historická lesná úvraťová železnica

Historická lesná úvraťová železnica (HLÚŽ) tvorí organickú súčasť Múzea kysuckej dediny v Novej Bystrici - Vychylovke. Je zachovanou a funkčne obnovenou časťou bývalej Kysucko-oravskej lesnej železnice (KOLŽ), ktorá vznikla v roku 1926 spojením lesných železníc vybudovaných v roku 1915 - 1918, kysuckej - z Oščadnice do Chmúry (Nová Bystrica, časť Vychylovka) a oravskej - z Lokce do Erdútky (terajšej Oravskej Lesnej).
Čítať ďalej...

zeleznica kolz uvod

zeleznica sto rokov mLesná železnica vedúca Bystrickou dolinou sa v minulosti využívala na transport dreva. V súčasnosti je zachovaná časť kysuckého úseku tejto úzkorozchodnej železnice, ktorá sa niekoľko rokov po svojom vzniku spojila s lesnou železnicou susedného oravského regiónu, lákadlom pre mnohých domácich i zahraničných návštevníkov.

 

Samotné trate úzkeho rozchodu ako také pútajú dnes pozornosť nejedného záujemcu, avšak zmieňovaná železnica, ktorá je vysunutou expozíciou Kysuckého múzea v Čadci, organizácie v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja, medzi nimi nepochybne zastáva výnimočné miesto. Okrem iného o tom svedčí i fakt, že v uplynulých rokoch využilo možnosť návštevy tejto pamiatky aj viacero nositeľov zvučných mien. V roku 1994 sa po historickej železnici previezol i dosiaľ posledný človek na Mesiaci, astronaut so slovenskými a českými koreňmi Eugene Cernan. Vzácni hostia zavítali do Vychylovky napr. aj v júli roku 2013. Boli nimi bývalý prezident Tanzánie Benjamin William Mkapa s manželkou a sprievodom.

Lesné železnice v uplynulých desaťročiach predstavovali špecifický zjav, ktorý bol primárne spätý s prepravou drevnej hmoty. Až do nástupu efektívnejších dopravných prostriedkov tvorili charakteristickú súčasť lesnej dopravy na území dnešného Slovenska. Aj vznik spomínanej trate na Kysuciach bol primárne podmienený významným postavením ťažby dreva na dotknutom území, pričom budovanie tejto železnice postupne prešlo viacerými fázami. K verejno-správnej pochôdzke projektovanej trate došlo už koncom roka 1914 a  začiatok výstavby železnice s rozchodom760 mmje datovaný do nasledujúceho roku. Iniciátorom vybudovania danej lesnej železnice bola viedenská firma Aktiengesellschaft fūr Mühlen und Holzindustrie. Prvoradým cieľom, ktorý táto spoločnosť sledovala, bolo využitie exploatačného práva v danej oblasti, ktorým disponovala.

V roku 1917 bola zrealizovaná technicko-policajná pochôdzka na dovtedy vybudovanom úseku železnice a na jej odbočke Skríželné. Celkovo sa pritom budovanie úzkorozchodnej železnice realizovalo etapovito do roku 1918. Konkrétny úsek Oščadnica – Chmúra bol teda postavený v rokoch 1915–1918. Podľa prvotných plánov malo dôjsť v prípade trate k priamemu spojeniu s Košicko-bohumínskou železnicou, vtedajšou najvýznamnejšou komunikáciou prechádzajúcou územím Kysúc. Cieľom bolo zabezpečenie následnej plynulej dopravy dreva na ďalšie miesta určenia. Lesná železnica sa napokon i reálne k jej trati pripájala, a to prostredníctvom vlečky v Oščadnici. Na rozdiel od blízkej lesnej železnice na Orave, s ktorej výstavbou sa začalo približne v rovnakom čase, bola teda spojená s dôležitou traťou normálneho rozchodu. Keďže vzdialenosť medzi spomínanými lesnými železnicami v susediacich regiónoch bola pomerne krátka, riaditeľstvo Oravského komposesorátu sa rozhodlo pristúpiť k vybudovaniu spojovacej trate z Erdútky do Chmúry, čím sa malo v konečnom dôsledku dosiahnuť práve spojenie tamojšej lesnej železnice s dôležitou hlavnou traťou.

K vzniku niekdajšej lesnej železnice Oščadnica – Lokca tak došlo spojením dvoch dovtedy samostatných lesných železníc úzkeho rozchodu. O vyhotovenie projektu spojovacej železnice sa postarala firma Dipl. Ing. E. a L. Gál z Ružomberka, pričom budovanie tejto trate, ktorá napokon dosahovala dĺžku viac než10 km, spadalo do polovice 20. rokov. Prvý úsek viedol z oravskej Gontkuly do Sedla Beskydu na oravsko-kysuckom pomedzí. O niečo náročnejšou však bola stavba druhého úseku, a to medzi dolinou Chmúrou a Sedlom Beskyd. Dôvodom bolo výrazné prevýšenie i ďalšie nevyhovujúce podmienky terénu. Uvedená časť pritom viedla zo Sedla Beskyd do spomínanej doliny spádom 50‰. V projekte firmy Dipl. Ing. L. a E. Gál bol problém vyriešený využitím úvratí, pri ktorých malo dochádzať k zmene smeru jazdy. Vďaka využitiu tohto spôsobu sa dnes Kysuce a Orava môžu aj napriek relatívnej technickej nenáročnosti úvraťového systému popýšiť pomerne zaujímavým fenoménom.

V 30. rokoch bola časť hlavnej trate v Lokci demontovaná, nakoľko došlo k presťahovaniu správy lesnej železnice do Zákamenného. Okrem hlavnej trate bola však táto lesná železnica tvorená i niekoľkými odbočkami, ktoré v priebehu existencie železnice podľa potreby prechádzali viacerými zmenami, v dôsledku čoho sa celková dĺžka trate s odbočkami menila. Na svoj pôvodný účel, t. j. prepravu dreva, pritom železnica slúžila do začiatku 70. rokov minulého storočia. V roku 1974 sa stalo užívateľom zachovaného úseku železnice Kysucké múzeum v Čadci a súčasne s budovaním národopisnej expozície sa začalo aj s prácami na funkčnej obnove zachovanej trate lesnej železnice. Železnica bola napokon do tejto národopisnej expozície i začlenená. Historická lesná úvraťová železnica, ako aj Skanzen Nová Bystrica – Vychylovka, ktorým jej trať prechádza, dnes predstavuje lákavú kombináciu. Projektová dokumentácia úseku trate bývalej železnice medzi osadou Kubátkovia a stanicou Chmúra bola vypracovaná v roku 1977 a samotná rekonštrukcia tohto úseku sa začala uskutočňovať v roku 1978, pričom začiatok občasných skúšobných jázd historických vlakov sa  datuje už do roku 1980. O výnimočnosti trate nepochybne svedčí i fakt, že od roku 1991 je zachovaný úsek niekdajšej lesnej železnice Oščadnica - Zákamenné s cennými úvraťami zaradený medzi Národné kultúrne pamiatky SR.

Prevádzka lesnej železnice bola spätá s využívaním viacerých druhov koľajových vozidiel. Medzi výrobcami parných lokomotív, ktorých rušne na danej železnici premávali, boli zastúpené spoločnosti MÁV – Magyar Államvasutak (výr. č. 2211, 4281, 4282, 3263), ČKD – Českomoravská Kolben Daněk (výr. č. 1543, 2135), Henschel und Sohn (výr. č. 20615), Orenstein und Koppel (výr. č. 9423, 11042), Krauss Maffei (výr. č. 15791) a Krauss (výr. č. 7197, 8070). V minulosti sa na trati využívalo taktiež viacero druhov motorových lokomotív. Dnes tvoria súčasť múzejnej železnice okrem iného parné lokomotívy U34.901 a U45.9 či dieselhydraulická lokomotíva DH 120. Pri tomto druhu prepravy sa využívali oplenové vozne, skladajúce sa z dvoch samostatných podvozkov, ktoré boli určené na odvoz dlhého dreva, ale tiež plošinové vozne slúžiace na transport krátkej guľatiny či na prepravu pracovníkov. Lesné železnice tak boli využívané na odvoz dreva zo samotného miesta ťažby, pričom daná surovina smerovala buď na miesto spotreby, kde došlo k jej spracovaniu, alebo bola vyvážaná ďalej. V takom prípade náklad zväčša smeroval k železniciam normálneho rozchodu, odkiaľ sa mohol dostať na konkrétne odbytisko.

História lesnej železnice bola okrem iného sprevádzaná i niekoľkými mimoriadnymi udalosťami. Trať viackrát postihli i živelné pohromy, ktoré sa nepriaznivo podpísali pod jej prevádzku. Ničivé povodne zasiahli železnicu okrem iného v júni 1958 či júli roku 1965. Vyčíňanie počasia taktiež viackrát zasiahlo už obnovenú železnicu. V menej dávnej minulosti spôsobila narušenie časti trate povodeň z 8. septembra1996 atrať bola povodňou poškodená takisto o rok neskôr. Železnica sa však nepriazni počasia nevyhla ani v posledných rokoch.

Ďalším dôležitým medzníkom bolo taktiež už spomínané vybudovanie spojovacej trate Gontkula (Erdútka/Oravská Lesná) – Chmúra (Nová Bystrica) v rokoch 1925-1926. V tomto roku si tak zároveň pripomenieme i 90. výročie začatia výstavby uvedenej spojovacej trate, ktorej súčasťou je i zmienený unikátny systém úvratí. Okrem iného možno tiež spomenúť, že pred 40 rokmi Kysucké múzeum odkúpilo parnú lokomotívu U34.901, ktorá v minulosti premávala na Čiernohronskej železnici. Rušeň je dnes jedným zo symbolov múzejnej železnice vo Vychylovke. Do roku 1980 sa naproti tomu datuje začiatok skúšobných jázd na danej trati.

Mgr. Veronika Pauková, Kysucké múzeum v Čadci