Oheň starobylý symbol Slnka. sníma Pixabay

Významným sviatkom kalendára sláveným v ľudovej kultúre bol 24. jún. V ľudovom prostredí sa v ňom počas stáročí prepojili pôvodné archaické obyčaje letného slnovratu spojené s kultom Slnka (21. jún) a s cirkevným sviatkom sv. Jána Krstiteľa.

Svätojánske zvyky spoločne slávili celé obecné spoločenstvá nielen v kysuckých obciach a osadách. Sú známe na celom Slovensku i v blízkom prostredí moravsko-sliezskeho pomedzia hraničiaceho s Kysucami. V svätojánskych zvykoch a hrách zohrával významnú úlohu predovšetkým oheň v podobe jánskych ohňov, voda v podobe svätojánskej vody v studničkách, potokoch i čarovnej rosy, či zeleň v podobe liečivých bylín a kvetov na horských lúkach. Tieto symboly nadobúdali v svätojánsku noc výnimočnú magickú moc prinášajúcu zdravie, krásu, očistu ľuďom a ochranu ich príbytkom a hospodárstvam.
Svätojánska noc, čarovná moc a pastieri
Nie nadarmo sa v minulosti tradovalo, že svätojánska noc, má čarovnú moc. S prírodou a jej magickou silou boli v ľudovej tradícii nerozlučne spojení predovšetkým pastieri, ktorí rokmi horského života dokonale poznali účinky bylín i tajomstvá okolitej prírody. Život vo vrchoch na samotách salašov ich naučil mnohým, často výnimočným spôsobom využitia plodov prírody, poznania prírodných zákonitostí a zmien počasia. Odpozorovali mnohé liečivé účinky rastlín, koreňov a plodov pri pasení stád dobytka a oviec. Večer, keď sa salaše v kopcoch ponárali do tmy, akoby splývali s oblohou a jej tajomstvami. V tme o nich dávali do dolín vedieť len malé svetelné body – nočné ohne pri salašoch. To všetko starým pastierom a bačom s ich vedomosťami dodávalo v ľudovej viere auru tajomnosti. Neprekvapuje preto, že v tento deň pastieri slávili svoj sviatok a Ján Krstiteľ sa v cirkevnej tradícii stal ich patrónom, rovnako ako patrónom oviec, dobytka a domácich zvierat. Je i patrónom hospodárov, ochrancom úrody pred prírodnými živlami, búrkami ničiacimi krupobitím úrodu, ochrancom zdravia, fyzickej bolesti i duševného trápenia. To sa premietlo aj vo svätojánskych zvykoch.

201837456 340001247595611 2492102425297857613 n
Príprava vojany a sila očistného ohňa
Starobylé jánske zvyky súvisia predovšetkým s archaickým kultom Slnka, ktorý slávili naši predkovia v spojení s letným slnovratom. Patrili ku kolektívnym sviatkom, na ktorých sa zúčastňovalo celé lokálne spoločenstvo. Ústredným symbolom svätojánskych obyčají bol očistný oheň, ktorému pradávna tradícia pripisovala výnimočnú moc ochranného symbolu. Pálil sa počas svätojánskej noci v rôznych podobách, ktorým dominovali vatry, ale mládež zapaľovala aj horiace fakle a v starších časoch i slamené kolesá symbolizujúce slnečný kotúč, ktoré sa spúšťali po lúkach. Starí skúsení pastieri ich v minulosti dokázali zapáliť trením dreva a kôry.
Už nejaký čas pred sv. Jánom začala mládež chystať popri pasení dobytka suché konáre, raždie a kmene stromov, ktoré zbierali v lese a nosili ich k pastierskym šopám pri salašoch. Keď už mali nachystaný dostatok dreva, začali s prípravou „vojany.“ Boli to vysoké starostlivo vystavané vatry z dlhých žrdí, medzi ktoré sa prekladali „jedľovce až do výšky žrdiek" tak, aby vytvorili pevnú konštrukciu a vydržali dlho horieť, pretože okolo nich následne v noci prebiehali všetky magické svätojánske zvyky. Vojany dosahovali výšku niekoľkých metrov a stavali sa na kopcoch vo viacerých osadách, pričom museli byť podľa archaického zvyku v starších dobách postavené na kopcoch smerujúcich na všetky svetové strany.
Keď prichádza svätojánska noc
Keď sa deň pomaly ponáral do tmy, začali sa v predvečer sviatku schádzať pri „vojanách“ celé rodiny a väčšina obyvateľov osád. Počas sviatku svojho patróna boli dlhodobo osamote prebývajúci pastieri na salašoch obdarovávaní prichádzajúcimi ľuďmi z dediny jedlom symbolizujúcim život, teda napríklad vajíčkami, najčastejšie však chlebom a tvarohom – tzv. „merindou". Do kopcov k vatrám prichádzali predovšetkým mládenci a dievky z okolia, ale magickú silu prichádzajúcej svätojánskej noci si nenechali ujsť ani starší, ktorí spomínali i rozprávali tajomné príbehy, napríklad o strigách a bosorkách, ktoré mala sila horiacej vatry zahnať z lúk, aby v svätojánsku noc netrhali čarovné byliny so zlým úmyslom počarovať nimi dobytku a nechali svätojánske byliny a rosu na lúkach dievkam na ich ľúbostné čary a veštenie. Moc a veľkosť vatry tak mala ochrániť svätojánske zvyky a zábavu pred negatívnymi silami a chorobami. Nielen mladí, ale i dospelí preto s napätím očakávali moment, kedy sa na oblohe zjaví prvá hviezda. Mládenci už boli pripravení zapáliť „vojanu.“

20210619 195734
Ohne sa rozhoreli s prvou hviezdou a začala magická noc
Keď sa zjavila prvá hviezda nad obzorom, na kopcoch nad dedinami sa po chotároch rozhoreli mohutné žiariace ohne vytvárajúce magickú atmosféru. Začalo sa veselie sprevádzané spevom a tancom, ktoré trvalo až do samého rána. Pri tanci okolo ohňa ľudia získavali živototvornú silu a ochranu pred vplyvom bosoriek. Horiaca vojana svojim ohňom vyjadrovala triumf svetla nad tmou predstavujúcou temné sily, bosorky a choroby. Do vatier sa symbolicky hádzali zodraté brezové metly, ktoré sa v ľudovej viere spájali s bosorkami. Svätojánske tance vo svetle vatier prinášali v ľudovej viere telesnú i duchovnú očistu. Dievky pri vatre počas letnej noci začali pliesť vence z lúčnych kvetov a bylín nazbieraných počas svätojánskej noci z deviatich medzí, ktoré museli prehodiť cez vatru, aby sa dobre a najlepšie do roka vydali. Ak venček nespadol do vatry a zavesil sa na konár stromu, potom z nich veštili, za ktorého mládenca sa vydajú. Mládenci i dievky preskakovali cez vatru, pretože ohňu sa v túto magickú noc pripisovala očistná sila prinášajúca predovšetkým zdravie, ale i mágiu spojenú s láskou. Ak spoločne ruka v ruke zaľúbenci preskočili vatru, ich lásku už nič nemalo rozdeliť. Čím vyššie mládenci skákali cez oheň, tým mala byť lepšia úroda.

228221739 365803878348681 5735998974974519361 n
Keď rastliny prehovoria a zjavujú sa poklady
Očistno-magická a ľúbostná moc sa snúbila vo všetkom, čo sa počas noci dialo. Ľudia na Kysuciach verili, že počas svätojánskej noci sa dejú magické a tajomné veci. Napríklad rastlinám nazbieraným dievkami pred východom slnka sa pripisovala schopnosť pričarovať mládenca, zdravie i krásu. Verilo sa, že v svätojánsku noc liečivé rastliny prehovoria, akú chorobu vyliečia. Spolu s halúzkami z lipy, vŕby, javora sa poľné svätojánske byliny prenesené cez dym „vojany“ nosili domov, aby ochránili ľudí, príbytok i celé hospodárstvo pred chorobami, strigami, krupobitím i požiarom z blesku. Halúzky z listnatých stromov sa zakladali za trám v izbe a za sväté obrazy. Svätojánske byliny si dávali dievky pod vankúš, aby sa im prisnilo o budúcom ženíchovi. Čarovná sila sa pripisovala aj svätojánskej rose. Ak sa ňou dievky umyli pred východom slnka, ich krása sa znásobovala. Behanie po lúke so svätojánskou rosou zaháňalo bolesť nôh. Obdobný význam malo aj svätojánske umývanie v potôčikoch, ktorých účinok sa zvyšoval na miestach, kde sa spájali. Na tých miestach sa dievky umývali, aby mali zdravú pleť, červené líca a páčili sa mládencom. Ten, kto si takou vodou pretrel oči, tomu svätojánske mušky ukázali, kde v blízkosti papradia hľadať prepadnuté miesta s ukrytými pokladmi, čo sa dalo len počas svätojánskej noci.
V svätojánskych obradoch a zvykoch kultu Slnka sa prepojila ľudová tradícia starých solárnych sviatkov slnovratu v podobe ohňa a svetla s cirkevným kalendárom a sviatkom narodenia sv. Jána Krstiteľa, posledného starozákonného proroka, a kazateľa pripravujúceho krstom ľudí na príchod nového svetla od Boha – Ježiša Krista. Podstata sviatkov si v ľudovom prostredí zachovávala po stáročia množstvo charakteristických zvykov a úkonov vychádzajúcich z osláv kultu Slnka a letného slnovratu, aj keď sa ich bohatosť do 20. storočia vytrácala, jánske ohne a zachované tradície svedčia o ich starobylosti, rozsahu a obľúbenosti v ľudovom prostredí predchádzajúcich storočí.

Mgr. Pavol Markech
etnológ, Kysucké múzeum