Keď v júli roku 1914 vypukla prvé svetová vojna, vojaci do zákopov pochodovali bez primeranej ochrany hlavy. K dispozícii mali často len látkové a kožené čiapky poskytujúce nanajvýš ochranu pred seknutím šabľou. S chladnými zbraňami sa však v tomto konflikte už príliš nebojovalo, prím v bojových stretoch zohrávali palné zbrane. Zákopové boje už čoskoro naplno odhalili potrebu lepšej ochrany hlavy. Guľky, no predovšetkým šrapnely z granátov totiž kosili vojakov na obidvoch stranách po státisícoch, a ako sa časom ukázalo, vysoké straty často spôsobovala nedostatočná ochrana hlavy. Práve tá totiž bola zvyčajne najexponovanejšou časťou tela.
Na bojisku sa preto už čoskoro, ako nastupujúca novinka, objavili oceľové vojenské prilby. Ako prví ich do výzbroje zaradili Francúzi, potom Briti a neskôr i Nemci. Tí si pri hľadaní náhrady za staršiu prilbu Picklehaube vyrábanú z lisovanej kože neposkytujúcej takmer nijakú ochranu pred šrapnelmi a tobôž už guľkami, v roku 1916 zvolili novú oceľovú prilbu Stahlhelm s označením M 16 navrhnutú v predchádzajúcom roku (označenie prilby bolo odvodené podľa roku zavedenia do výzbroje). Zaujímavosťou je, že pri jej návrhu, poslúžila, ako vzor stredoveká talianska prilba Sallete z 15. storočia, ktorá mala veľmi podobný tvar. Jej autor Dr. Friedrich Schwerd po novom iba trochu prispôsobil osvedčený tvar a zmodernizoval výrobu. Prilbu M 16 vyrábali tvarovaním oceľového plechu, čo bola pomerne efektívna metóda. Oceľová prilba Stahlhelm M 16 sa už čoskoro stala najdôležitejšou a najvýraznejšou ochrannou súčiastkou nemeckých vojakov. No nielen to, postupne sa dokonca stala natoľko ikonickou, že ako námet prenikla na rozličné vojenské vyznamenania a symboly.

Ďaleko podstatnejší však bol jej praktický význam. Napriek tomu, že slúžila militaristickému režimu, podľa názorov viacerých vojenských odborníkov, mala práve táto prilba spomedzi všetkých najlepšie ochranné vlastnosti. Odpoveď na otázku prečo tomu tak bolo je jednoduchá, chránila totiž najväčšiu plochu hlavy. Pretiahnutá a rozšírená zadná časť nazývaná sukňa totiž zakrývala i inak často nekrytý a zraniteľný krk. K jej charakteristickým znakom taktiež patrili dva malé rožkovité výbežky slúžiace na upevnenie čelného panciera Stirnpanzer proti ostreľovačom. Táto forma ochrany sa však v praxi ukázala, ako málo účinná a preto sa iba zriedkakedy používala. Vo vnútri sa nachádzala kožená výstuž pre lepšie nasadenie a nosenie fixovaná k telu trojicou nitov. Prvoradou úlohou prilby bola ochrana vojakov proti granátovým šrapnelom, strelám z pušky čeliť nedokázala.
Od roku 1916, keď sa po prvý krát objavila na bojiskách, prešla v nasledujúcich obdobiach vlastným vývojom. Počas neho bola mierne upravovaná, čím vznikali nové druhy a varianty, líšiace sa v detailoch. Už v nasledujúcom roku 1917 bola do výzbroje napríklad zaradená vylepšená verzia M 17 s drobnými modifikáciami. Do konca prvej svetovej vojny boli tieto prilby vyrobené v miliónoch kusov. Pre jej účelnosť ju prevzali i ďalšie armády. Prilbu prijali najmä najbližší spojenci Nemecka – Rakúsko-Uhorsko i Osmanská ríša. V niektorých armádach dokonca táto prilba (resp. jej modifikácie) slúžila až do konca druhej svetovej vojny.

Mgr. Martin Turóci, PhD.
Kysucké múzeum