Antagonizmami a paralelami, ktoré paradoxne vytvárali v civilizácii staroveku i stredoveku súlad vo vysvetľovaní na prvý pohľad nespojiteľného. Vytvárali svet, kde súčasťou kalendára bola viera v tajomné, nadprirodzené, ktoré dopĺňalo to všedné, denné. Je len pochopiteľné, že naši predkovia, ktorí žili v súlade s prírodou a ročnými obdobiami, v prírodných cykloch a ich zmenách, videli tajomno. To, čo si nedokázali vysvetliť, tvorilo hranicu medzi reálnym svetom a svetom povier, obyčají a tie naši predkovia spodobovali v množstve tajuplných postáv, ktoré symbolizovali ľudový svet prírodných síl, ktoré sprevádzali ich každodenný život, ale ľudia ich nedokázali ovládnuť.

Tieto príbehy a legendy sa zachovali v našej kultúre a ich znaky dodnes pretrvali v mnohých kultúrach a v ich zvykoch, poverách, ľudových piesňach. V minulosti boli uctievané, dávali sa im obety, aby  bytosti „žijúce“ v hustých lesoch pomáhali udržať život, zdravie a zabezpečiť úrodu. Existovali však aj postavy, ktoré súviseli s pozitívnymi i temnými silami, ale často boli stotožňované s reálnymi ľuďmi. Čarodejnice, veštice, strigy, boli reálnou súčasťou stredovekých osád, ľudia verili, že vedeli ovládať osud, odvrátiť prírodné pohromy, liečiť, ochrániť osadu pred zlými silami, ale zároveň mohli ovládať aj sily negatívne. Dejiny sú zaujímavé v tom, že postupne sa tieto postavy stávali súčasťou tradície a prešli dlhým vývojom, ktorým ovplyvnili výročné zvyky počas roka a samozrejme s príchodom kresťanstva i cirkevný kalendár. Preto sa pri rôznych tajomných postavách ľudovej kultúry spoločne stretávame s postavami rôznych svätcov, ktorí nás ochraňujú.

Často sa o pôvode obyčají i o tom, čo sa z nich zachovalo  dozvedáme protichodné informácie. Tak je to aj s príchodom zimy, tmy, tajomna, prežitia, nedostatku potravy, ale aj adventu, pôstu a očakávania príchodu zrodenia jedinečného života. Tieto tajomstvá nás sprevádzajú od nepamäti, dejiny im dávali postupne rôzny význam. Niektoré sa vytratili, niektoré splynuli a niektoré ostali zachované v útržkoch zvykov a tajomstiev, ktoré sú stále súčasťou nášho života všedného i duchovného. Vyzerá, že my sme iní. Ale kdeže! To len doba, v ktorej žijeme vytvára dojem, že sme iní. Pozrite si len to množstvo filmových ság, ktoré dnes hltajú deti i dospelí a ktoré čerpajú so starých tajomných obyčají a mýtov. Ani my neveríme len tomu čo vidíme, tomu čoho sa môžeme dotknúť. Potom by predsa nemali zmysel mnohé kresťanské i predkresťanské tradície. Stále žijeme s vedomím našich predkov, žijeme to všedné, bojíme sa tmy a zla, vzhliadame k dobru a spravodlivosti.

Životom nás sprevádzajú staré zvyky. Overené spôsoby správania a dobré zvyky našich predkov sa „zvykli“ dodržiavať. Aj kalendár je svojim spôsobom súbor ustálených zvykov, súvisiaci s dodržiavaním sviatkov počas ročných období a dní. Ani kalendáre neboli jednotné existoval egyptský, starobabylonský, čínsky, aztécky a mnoho ďalších. Nám známy juliánsky, či neskôr gregoriánsky kalendár skrývali počas roka množstvo starobylých zaujímavostí, ktoré pramenili v starých ľudových znalostiach, nebeských znameniach, prameniacich v postavení planét, hospodárskych predpovediach, ktoré sa spojili s menami a v kresťanskom svete postupne nadobudli neobyčajne zaujímavý rozmer, kde na prvý pohľad protiklady splývajú v jedno.

Blíži sa zima, prírodu opantávala tma, večer prichádzal skoro, tajomná atmosféra sa prenášala aj na ľudí. Vegetácia strácala život, úroda bola zozbieraná, ľudia sa s obavami pripravovali na obdobie, ktoré svojou nevyspytateľnosťou mohlo v priebehu pár mesiacov zničiť ich životy a hospodárstva, ožíval svet tajomna, spomínalo sa na zosnulých. Zrazu sa nadprirodzené javy a postavy, ktorým sa pripisovali tajomné schopnosti objavovali všade, kde bolo treba vysvetliť nevysvetliteľné. Prechodné obdobia vždy ľudia spájali s kumuláciou aktivity tajomných javov, tma robila lesy ešte nepreniknuteľnejšími a práve v nich sa zvyšovala aktivita pozitívnych či negatívnych síl. Naši predkovia navyše žili v horskom prostredí, hory ich obklopovali, život im dávali a často aj brali. Nebolo treba vymýšľať, stačilo sadnúť a počúvať príbehy starých ľudí, v ktorých sa prelínala realita s tajomnom obyčají a múdrosti našich predkov.

Keď strigy ovplyvňovali život ľudí - stridžie dni.  

Takými boli v tomto období po Martinovi aj stridžie dni. Tie prichádzali už s dátumom 25. novembra, teda na Katarínu. Kto by nepoznal poslednú „Katarínsku zábavu“. Po nej pomaly utíchli zábavy, hudba, hodovanie, svadby a prichádzal advent - štyri nedele liturgického roka. Strigy, bosorky, ktoré v tieto dni mátožili na krížnych cestách, sa stali súčasťou tohto obdobia. Zákazy, vyháňanie stríg hlukom, plieskaním bičom od tohto dňa trvali aj na Ondreja, Barboru, či Luciu. Dni súvisiace s obdobím do zimného slnovratu boli vnímané ako prebratie moci tmy a prebúdzanie sa negatívnych síl, resp. síl, ktoré si ľudia nevedeli vysvetliť. Poverové predstavy v čase, keď jediným svetlom okrem slabnúceho slnka boli sviečky a pochodne boli natoľko uveriteľné, že každá nezvyčajná udalosť, či osoba, predovšetkým neznáma žena, ktorá sa objavila v tento deň pri chalupách, bola okamžite spájaná so strachom o zdravie ľudí i zvierat. Strigy, bosorky, veštkyne, či čarodejnice boli vnímané v minulosti trochu ináč. V ľudovej kultúre navyše mali podobu „bežných“ žien, ktoré však disponovali nadprirodzenými schopnosťami. Preto sa mohli nerušene pohybovať medzi ľuďmi a o to bol strach z ich negatívnych schopností na zdravie ľudí a hospodárstva väčší. Ľudia ich nedokázali prosto odlíšiť od seba, na rozdiel od rôznych démonických postáv, ktoré brali na seba rôzne podoby. Navyše veštice, čarodejnice boli v minulosti súčasťou spoločenstva, často liečili a boli bylinkárky a ich pozitívne a negatívne schopnosti splývali v jednej osobe, o ktorej často ľudia nevedeli čo si majú myslieť. Hlavne v stredoveku sa im začali pripisovať aj všetky negatívne javy, ktoré sa v spoločenstve udiali. Hranica medzi liečiteľkou, ženou ochraňujúcou spoločenstvo a strigou - démonom ovládajúcim negatívne prírodné sily bola veľmi krehká a často v ľudovom vnímaní takmer nerozpoznateľná.  

Táto neistota je zrejmá aj v zákazoch v ľudovej kultúre, ktoré súviseli so vstupom žien do domov, či zákazom návštev domov. Prakticky v tento deň boli vítaní len menší chlapci, ktorí udržiavali kontakt medzi ľuďmi, čo sa zachovalo aj v chodení chlapcov vinšovať. Tieto poverové predstavy boli rozšírené už u Slovanov, pretrvávali celý stredovek, práve pre ich ľudskú podobu a pochybnosti pri akejkoľvek nezrovnalosti a spojitosti s nadprirodzenými schopnosťami. Viera v ovplyvňovanie zdravia, respektíve privolávanie chorôb, prírodných pohrôm, schopnosť veštiť budúcnosť, z nich urobili fenomén démona v ľudskej podobe. Aj ich prípadná premena súvisela tiež len s bežnými zvieratami, napríklad mačkou, ktorá sa poľahky nepozorovane dostala k domácim zvieratám, či do domu. O starobylosti týchto predstáv svedčia aj ochranné prostriedky. Každý z nás by použil cesnak, ten je známy ako jeden z najarchaickejších spôsobov ochrany ľudí i obydlia, podobne ako symbol kruhu, či ochranné byliny. Tieto postavy sa prosto ako živé bytosti, stali v zvykosloví na základe ich vnímania plné protirečení.

Svätá Katarína Alexandrijská – legenda i fakt

Potom neprekvapí ani predstava, že Katarína sa v ľudovom kalendári spája s počiatkom stridžích dní od konca novembra, na druhej strane je Katarína svätica, múdra a zbožná mladá žena, ktorá obetovala svoj život prenasledovaným kresťanov. Aj keď jej príbeh je historicky podložený faktami, je skrytý v legendách pod rúškom tajomstva. To už však v rámci tohto článku asi neprekvapuje. Aj Katarína v ľudovom prostredí symbolizuje a ukazuje múdro ľuďom, že je síce čas zabaviť sa, ale zároveň nabáda pripraviť sa na obdobie príchodu zimy, spojenej s nedostatkom, chorobami a teda v ľudovom prostredí aj s pôsobením negatívnych síl. Katarína vlastne nabáda ľudí aby sa zabavili a obozretne pripravili na obdobie, ktoré si vyžaduje uvedomenie si dôležitosti a rozvahy k času ktorý prichádza.

Aj v samotnom mene Katarína sa skrýva podstata jej významu v ľudových zvykoch. Stála na prelome pozitívneho a negatívneho obdobia. Meno Katarína má pôvod v Grécku. Meno symbolizuje význam mravná. Je teda prirodzené, že v kalendári sa deň svätej Kataríny spája s ľudovými tradíciami. Svätá Katarína bola ako vyplýva z jej mena nielen mravná, ale ako nám história prepletená s legendami hovorí aj mimoriadne odvážna slobodná mladá žena. V časoch, keď boli kresťania ešte prenasledovaní za svoju vieru, táto múdra mladá žena pochádzajúca zo zámožných pomerov v Alexandrii, neváhala oponovať rímskemu cisárovi Maxentiovi, ktorý by si ju rád zobral za ženu. Tento uzurpátor trónu vládol od roku 306, len niekoľko rokov. Počas tohto obdobia Katarína vystupovala proti prenasledovaniu kresťanov, čo ako vznešená a vzdelaná žena dala najavo aj samotnému cisárovi. Namiesto toho, aby si žila spokojný život zámožnej slobodnej ženy, obetovala sa v prospech prenasledovaných kresťanov. Cisár Maxentius sa ju snažil s pomocou svojich desiatok vzdelancov vrátiť do sveta predkresťanských rímskych bohov, no namiesto toho Katarína svojimi argumentmi presvedčila jeho vzdelancov a obrátila ich na kresťanstvo. Za svoje činy kruto zaplatila mladým životom. Po mučení na kolese, ktoré sa rozpadlo, ju dal cisár sťať mečom okolo roku 312-313. Ďalším paradoxom tohto obdobia a jej života bolo, že Maxentiova sestra sa stala manželkou rímskeho cisára Konštantína I. Veľkého (sv. Konštantín), ktorý v roku 313 vydaním Milánskeho ediktu, zastavil prenasledovanie kresťanov a zrovnoprávnil kresťanstvo s pohanstvom. Meno Katarína je teda nielen symbolické a historicky zaujímavé, je to meno prelínajúce sa s archaickými ľudovými zvykmi i kresťanstvom. Katarína bola, je a ostáva neodmysliteľnou súčasťou kalendára ľudového i cirkevného. I keď sa zdá, že spája niekedy nespojiteľné, čo ukazuje aj história, jej cnosti, múdrosť a obeta sa stali v našej ľudovej tradícii prelínajúcej sa s kresťanskými hodnotami symbolom múdrosti a prechodového obdobia v kalendári i symbolom prechodu k tradíciám kresťanským. Nie náhodou sa táto vzdelaná krásna mladá žena, ktorá svojou učenosťou a múdrosťou presvedčila a obrátila na kresťanstvo aj množstvo Maxentiových pohanských vzdelancov, stala univerzálnou patrónkou napríklad vzdelania, študentstva, učiteľov, kníhtlačiarov, kazateľov, slobodných dievčat a žien, matiek a na znak svojho mučenia na kolese, počas vlády Maxentia, napr. aj patrónkou mlynárstva, kolárstva, či baníkov. Jej legenda pretrvala až do súčasnosti, v Kláštore sv. Kataríny, stojacom na úpätí biblickej hory Sinaj, na ktorej Boh zjavil Mojžišovi desatoro prikázaní. 

Mgr. Pavol Markech, etnológ,  Kysucké múzeum v Čadci, v zriaďovateľskej pôsobnosti ŽSK