Niektoré z nich svojim pôvodným účelom vytvárajú určité symbolické premostenie s dneškom a  vzbudzujú prirodzený záujem bádateľov i laickej verejnosti. Medzi takého predmety patria najmä vojenské ochranné plynové masky, ktorých má Kysucké múzeum vo svojom zbierkovom fonde niekoľko. Najzaujímavejšou a historicky najhodnostnejšou z nich je pravdepodobne nemecká plynová maska GM 38 (Gasmaske 1938) používaná najmä v období druhej svetovej vojny, ktorú sa Kysuckému múzeu podarilo získať do svojich zbierok akvizíciou v roku 2020.

História plynových masiek nie je dlhá

Ešte predtým ako podrobnejšie priblížime tento predmet, predstavme si plynové ochranné masky tvoriace neodmysliteľnú súčasť moderných vojenských konfliktov v krátkom všeobecnom exkurze. Plynové masky slúžia na ochranu očí a dýchacích ciest predovšetkým pred pôsobením toxických látok rozptýlených vo vzduchu. Môže ísť napríklad o baktérie, vírusy, dym, chemické látky, bojové plyny či dokonca rádioaktívne výpary. Prvé plynové masky sa objavili na  bojovom poli počas prvej svetovej vojny, krátko potom ako Nemecko v roku 1915  prvý krát hromadne použilo bojový plyn chlór. Ešte predtým ako dorazili na front, vojaci na svoju ochranu využívali rozličné improvizované riešenia veľmi podobné dnešným respirátorom, ako napríklad šatku alebo kúsok látky s vloženou vatou namočenou vo vode či dokonca v moči, ktorý vďaka amoniaku lepšie viazal plynové častice. Tieto riešenia však mali iba malú účinnosť.

Prvé ochranné plynové masky pre vojakov i zvieratá.

Zakrátko preto jednotlivé armády vyvinuli a vyrobili prvé plynové masky s podstatne vyššou účinnosťou. Ich základná konštrukcia bola jednoduchá a čo je zaujímavé, do dnešných čias sa vo svojej podstate zásadnejším spôsobom nezmenila. Základ masky tvorila lícnica vyrábaná pôvodne z kože či hrubšej látky, neskôr i z pogumovaných materiálov a gumy. Dôležitú časť tvorili očnice umožňujúce vojakovi výhľad. Najdôležitejší však bol filter určený na zachytávanie plynových častíc a prepúšťajúci zároveň vzduch na dýchanie. Tieto základné časti, hoci konštrukčne značne vylepšené, si masky zachovali dodnes. Už v priebehu prvej svetovej vojny i v nasledujúcich rokoch medzivojnového obdobia sa masky neustále zdokonaľovali. Vďaka novým materiálom a konštrukciám neustále rástla najmä ich účinnosť.

Plynová ochranná maska GM 38

Medzi najlepšie masky druhej svetovej vojny nepochybne patrila i nemecká vojenská plynová maska GM 38, ktorá je súčasťou zbierkového fondu Kysuckého múzea v Čadci. Ako už napovedá jej typové označenie, do výzbroje nemeckej armády bola zaradená v roku 1938. Nahradila tak starší typ masky GM 30 oproti, ktorej mala viacero konštrukčných vylepšení. Základný rozdiel spočíval v použitom materiály. Pokiaľ GM 30 vyrábali z látky, na výrobu GM 38 bola použitá špeciálna guma odolná i proti novej generácii leptavých bojových látok, ktoré dokázali staršie masky vážne poškodiť a tak znefunkčniť. Lícnice masky boli navyše pre lepšiu ochranu, napríklad pred prepichnutím či prerazením, dvojvrstvové. Na fixáciu k hlave slúžili  remence z elastického materiálu.

Vojaci na fronte v improvizovaných protiplynových ochranných prostriedkoch.

Z konštrukčného hľadiska ide o krabicovú masku, ktorá má (na rozdiel od druhého rozšíreného – lícnicového typu masky so zabudovaným filtrom) plynový filter pripevnený zvonka. V našom prípade to je malý ochranný filter s váhou cca 250 g fixovaný priamo k lícnici, na uchytenie ktorého slúžil kovový nos v spodnej časti.  Okrem malého filtra armády bežne používali ešte veľký ochranný filter spojený s maskou prostredníctvom hadice, nasadzovaný najmä pri vyššej úrovni zamorenia.

Nemecká armáda tento druh masky využívala až do konca druhej vojny. Len na doplnenie môžeme uviesť, že počas tohto vojenského konfliktu plynové masky už nezohrávali takú dôležitú  úlohu, ako v priebehu prvej svetovej vojny. Súviselo to najmä so skutočnosťou, že cez druhú svetovú vojnu, vzhľadom na jej mobilný charakter, bojové plyny nasadzovali v podstatne menšej miere. Vojaci preto masky používali zriedkavejšie, často dokonca vôbec, vďaka čomu sa neraz zachovali vo veľmi dobrom stave (čo je i prípad našej masky). Plynové masky GM 38 našli svoje využitie i v povojnovom období, keď sa dostali i do skladov Civilnej ochrany v Československu i ďalších štátoch. Predstavená plynová maska sa vyznačovala veľkou účinnosťou a viacerými inováciami. Do niektorých typov dokonca inštalovali vysielačku s mikrofónom. Masky tiež vyrábali v rozličnom farebnom prevedení, podľa terénu, v ktorom mali byť nasadené.  Na druhej stane, dýchanie v nej bolo omnoho náročnejšie než v moderných maskách a o dnes bežne používaných respirátoroch či rúškach ani nehovoriac. Správne dýchať sa vojaci museli naučiť počas výcviku a zvyknúť si museli i na nižší obsah kyslíku, ktorý dostávali do pľúc. V prípade plynového útoku v nich často bojovali dlhé hodiny, čo bolo mimoriadne vyčerpávajúce najmä v teplom počasí. Správy z bojov v Afrike preto napríklad opisujú časté kolapsy i úmrtia vojakov v dôsledku úplného vyčerpania a slabého okysličenia. Na rozdiel od moderných masiek táto i jej ďalšie staršie predchodkyne nemali systém na pitie tekutín. 

Vojaci na fronte v improvizovaných protiplynových ochranných prostriedkoch.

Na prenos a uloženie masky slúžila plechová torba valcovitého tvaru, ktorá sa remencom pripevňovala na opasok. Kovový obal bol zvolený preto, že gumená konštrukcia musela byť chránená pred škodlivými poveternostnými vplyvmi, predovšetkým pred slnečným žiarením, ktoré pôsobilo na vlastnosti masky nepriaznivo. Predstavená plynová maska sa zrejme práve vďaka správnemu uloženiu a zriedkavému používaniu zachovala v pomerne dobrom stave. Na spodnej časti otváracieho veka torby dokonca nájdeme i nalepený lístok s menom vojaka, ktorý masku používal a tým bol ‒ Grenadier (desiatnik) Friedrich Wolff .

Mgr. Martin Turóci, PhD. - historik