Mesiac máj má v ľudovej kultúre svoje osobité miesto. V ľudovom kalendári nadväzuje na archaické tradície jari a zároveň je počiatkom prichádzajúceho leta. Na Kysuciach je májový čas v ľudovej tradícii po stáročia sprevádzaný obyčajami, predovšetkým dominantným stavaním a váľaním mája, ale tiež mnohými drobnými zvykmi či poverami, ktoré mali zabezpečiť prosperitu, zdravie kysuckých rodín i ochranu hospodárstiev. Význam májových zvykov rástol na políčkach a pasienkoch v podhorskom prostredí kysuckých obcí a osád v javorníckych a beskydských vrchoch. Počasie napriek príchodu slnečných dní stále ovplyvňovali jarné výkyvy spojené s mrazom, prívalmi dažďa i bleskami často spôsobujúcimi požiare. Nie náhodou nájdeme v májovom kalendári patróna hasičov, ochrancu pred ohňom, bleskami, povodňami i suchom sv. Floriána. Pre ľudí bolo v tomto čase podstatné zabezpečiť zdravie, lásku, ale rovnako hojnosť a prosperitu na poliach, od ktorej bol závislý život, či skôr prežitie kysuckých hospodárstiev. Veď práve máj v ľudovej kultúre stelesňoval najobľúbenejší mesiac. Jeho obľúbenosť v ľudovom kalendári spočívala vo viditeľnom príchode nového života na kysucké polia, rozkvitnuté lúky a zelenajúce sa pasienky.
Čo symbolizoval máj v kalendári
Máj bol prosto mesiacom symbolizujúcim rozmach života, plodnosti a úrody, ktorá však neprišla sama, ale bola podmienená ťažkou prácou i ochrannými ľudovými úkonmi pomáhajúcimi v priebehu mája zaistiť, aby bol o niekoľko mesiacov pri zbere úrody v stodole raj. Bol vegetačným mesiacom, od ktorého závisela prosperita hospodárstva do ďalšieho obdobia, čo si naši predkovia veľmi dobre uvedomovali. V roľnícko-pastierskej kultúre sa v tomto čase kládol veľký dôraz i na mláďatá na statku, ktoré mali prekypovať silou a byť zárukou plodnosti. Celý máj až do júna príroda a s ňou polia i pasienky mali nadobúdať najväčšiu silu pre vegetačný rozmach. V ľudových zvykoch tak prirodzene zohrávala podstatnú úlohu zeleň, ktorá bola po stáročia súčasťou starobylých tradícií zabezpečujúcich ochranu, plodnosť i prosperitu. Preto sa symbolika zelene a vegetácie všeobecne pomenúvala podľa mesiaca máj. Stromy a vetvičky, ktoré sa používali pri rôznych obradných úkonoch, sa nazývali máje, májiky a pre množstvo obyčají sa zaužívalo označenie májenie. Máj ako symbolický strom v sebe niesol starobylú tradíciu obradov zelene spojených s novým počiatkom a vegetáciou, ktorými spájal obecné spoločenstvo.
Vysoký ozdobený máj – starobylý záväzok lásky i symbol prosperity
Zelené vetvičky a stromy mali podľa ľudovej viery magickú moc prinášať, ochraňovať nový život i zdravie. Preto sa vysoké máje stavali dievčatám súcim na vydaj. Ak dievke mládenci nepostavili vo dvore máj, bola to poriadna hanba. V ľudovom prostredí sa ešte pred niekoľkými storočiami považovalo postavenie mája mládencom len pre svoju milú nielen za prejav náklonnosti, ale i za formu záväzku sobáša pred obecným spoločenstvom. Už v období stredoveku sa ľudové obrady prepájali s cirkevnými obradmi, ktoré prenikali do ľudovej tradície aj v súvislosti so sobášmi. Zeleň aj v kresťanskom obradosloví zohrávala od biblických čias významnú úlohu v súvislosti s obnovou života a plodnosťou. Preto mnohé cirkevné obrady a sviatky postupne splynuli s ľudovými a pomohli ich zachovať. Vďaka tomu pretrvali po stáročia. Cirkev prirodzene prepájala v kalendári tradičné ľudové vnímanie sveta a cyklické opakovanie spojené s mesiacmi obnovy života preklenula so svätcami a cirkevnými sviatkami.
Máj bol považovaný za mesiac vegetácie a plodnosti schopný silou dávnej ľudovej symboliky zelene pomocou zvykov a magických úkonov preniesť svoju moc do poľnohospodárskej prosperity. Ešte výraznejšia je jeho súvislosť s láskou a prejavmi náklonnosti medzi mládežou, ktorú symbolizuje stavanie vysokých zdobených májov. Možno vyznie prekvapujúco fakt, že až v polovici 16. storočia, presnejšie v roku 1563, bol po Tridentskom koncile ustanovený cirkevný sobáš ako právna norma uzavretia manželstva platná pre všetky vrstvy spoločnosti. To je jeden z dôvodov, prečo dovtedy stavanie mája zohrávalo okrem symbolickej predovšetkým významnú obradnú funkciu pred uzatvorením manželstva v ľudovom prostredí. Považovalo sa nielen za prejav náklonnosti, ale i za úkon obradnej záväznosti vzájomného vzťahu mládenca voči vyvolenej dievčine. Ľudové obrady v minulosti mali platnosť generačne ustálených noriem správania a postavenie mája mládencom bolo vnímané ako prísľub budúceho manželstva. Nie náhodou naši predkovia hovorievali – „keď príde máj, dievka je súca na vydaj.“ Súca áno, ale ako staré etnografické záznamy dokumentujú, práve máj nebol na Kysuciach považovaný za najšťastnejší mesiac na sobáš. Dôvodom bola predovšetkým prvoradá starostlivosť o úspešný rozbeh hospodárstva, poľných prác a dodržiavanie zvykov, ktoré boli v ľudovom prostredí Kysúc predpokladom zabezpečenia dobrej úrody. Praktické úkony zabezpečenia úžitku z hospodárstva boli úzko previazané s ľudovými predstavami magickej ochrany vegetácie práve počas májových dní. Až dobrá úroda mohla následne zaistiť sobáš a priniesť prosperitu na svadobný stôl i do života mladomanželov.
Od stavania k váľaniu májov – význam, zvyky a povery
Cyklus májových zvykov spojený so stavaním a váľaním májov vychádza zo starobylej tradície predkresťanského sveta. Máje svojou mohutnosťou vysokých kmeňov osekaných od kôry s rôznofarebne ozdobeným zeleným vrcholcom boli najimpozantnejším prejavom májových zvykov. Ich hlbší význam je skrytý v dávnej symbolike ochrannej sily zelene, známej už v starovekých kultúrach. Májová zeleň mala zabezpečiť dostatok vlahy a slnka, ochraňujúc tak vegetačný rast na poliach. Preto boli hlavným symbolom májového obdobia rovné vysoké ozdobené stromy, vyjadrujúce svojou dominanciou vieru ľudí v ich vegetačno-plodnostné schopnosti.
S mesiacom máj sa spájalo i množstvo povier, ktoré mali v ľudovej tradícii pomôcť ľuďom zachovať magickú ochranu polí a hospodárstiev. Nie nadarmo sa dodnes hovorí: „Studený máj, v stodole raj.“ Počasie s májovými mrazíkmi bolo v minulosti rovnako ako dnes ani nie tak chceným konštatovaním pranostiky, ako skôr pravidlom počasia. Zvlášť v podhorských a horských oblastiach Kysúc, kde vegetačné obdobie začínalo neskôr, bolo cyklicky sa opakujúce počasie zárukou, že všetko je tak, ako má byť a nasledujúce mesiace zaručia prosperitu. Preto bolo v ľudovom kalendári vyžadované, aby sa prírodné javy cyklicky opakovali s konkrétnymi dňami. Ich privolanie sa spájalo s rôznymi ľudovými predstavami a poverami, ktoré ľudia popri modlitbe ešte v 18. a 19. storočí stále praktizovali. Potreba ochrániť budúcu úrodu vychádzala z ľudovej viery v účinok rannej májovej rosy, ktorej sa počas východu slnka pripisovala magická sila. Ak sa v nej dievky vyváľali, mali si zabezpečiť krásu. Ak ich však podľa ľudových predstáv predbehli bosorky a zozbierali rannú májovú rosu, odobrali silu lúkam, pasienkom a tým aj dobytku. Aby ich ľudia zahnali, robili kríže na dverách k statku. Za prejav ochrany sa považoval hluk a búchanie, ktoré odplašilo bosorky. Archaickou obdobou bol hluk hrmenia, ktorý podľa ľudových predstáv prinášal zdravie. Ak však prišla silná búrka v prvý májový deň, nebolo to dobré znamenie, pretože mohla predznamenať slabú úrodu. Aj preto mala zeleň v podobe májového stromu prinášať nielen lásku, ale predovšetkým ochraňovať budúcu úrodu pred ničivými búrkami v čase vzmáhajúcej sa vegetácie na poliach, aby tak všetko smerovalo k zdarnému pokračovaniu v nasledujúcich mesiacoch.
Čas váľania májov bol plný veselia
Stavanie i váľanie mája sa nezaobišlo bez májovej zábavy, pretože mesiac máj prepája pokročilú jar s prichádzajúcim letom. Tento obyčaj bol hlavným symbolom počiatku a konca májovej ľudovej tradície symbolizujúcej ochranu lásky, budúcej úrody i hospodárstva. Na Kysuciach prichádzal s koncom mesiaca – 31. mája čas váľania májov, po ktorom postupne sila ochrany vegetácie a hospodárstiev prechádzala k cirkevným sviatkom Turíc, ktorými pokračoval i čas ľudových obyčají. V niektorých regiónoch Slovenska si na postavenie mája dievky museli počkať až do začiatku Turíc, čo svedčí o starobylosti a prelínaní kalendárnych sviatkov. Váľanie mája bolo spojené predovšetkým s mladými ľuďmi. Mládenci chodili s muzikou po dedine. Obišli všetky domy a dvory, v ktorých dievkam postavili máje, aby ich v sprievode spevu a muziky ešte okolo vysokého májového kmeňa vytancovali. Za odmenu dostali výslužku, koláče i pálenku na májovú zábavu. Ak mládenec postavil máj len pre svoju milú, o ktorú sa uchádzal, mal hlavnú úlohu pri jeho váľaní. Dostával i osobitnú výslužku. Najsladšou odmenou mu bol bozk od vyvolenej devy. Tí odvážnejší ešte pred váľaním vyliezli na kmeň májového stromu, kde bola pod vrcholcom od prvého dňa priviazaná fľaša pálenky. Zábava po váľaní mája pokračovala a vrcholila májovou veselicou, ktorá prebiehala do noci zväčša v krčme, ale v starších dobách sa zabávalo na voľnom kruhovom priestranstve ohraničenom do zeme zapichnutými zdobenými vrcholcami zo zvalených májov, kde sa zišla mládež i rodičia. Kým sa mladí zabávali, spievali, tancovali a hodovali pri výslužke, starší sedeli v družných rozhovoroch a často spolu dohodli na májovej zábave i sobáš.
Mgr. Pavol Markech
Kysucké múzeum
