Ohradenie poľa u Rybov Riečnica zdroj Kysucké múzeum

Úroda obilia na Kysuciach – tenká hranica prežitia
Poľnohospodárstvo bolo napriek zložitým klimatickým a pôdnym podmienkam Kysúc neodmysliteľnou súčasťou prežitia našich predkov. Nebolo tomu inak ani v horských a podhorských oblastiach kysuckých obcí a osád, zväčša s nekvalitnou kamenistou pôdou, ktoré sa rozkladali po svahoch a v údoliach dlhých horských dolín. Ani v údolných častiach v blízkosti Kysuce, Čierňanky, Bystrice neboli klimatické podmienky na poľnohospodárstvo prívetivé. O to náročnejšie sa v minulých storočiach hospodárilo na políčkach v osadách okolitých vrchov, kde vládli mierne letá len s 20 až 30 letnými dňami s priemernou teplotou do 16 stupňov a minimálne 100 dňami tuhej zimy.


Kolonizácia a nevyhnutnosť poľnohospodárstva v podhorských oblastiach
V nadväznosti na vplyv valašského práva a kolonizácie územia pred polovicou 16. storočia a v 1. polovici 17. storočia s cieľom trvalého usadenia pastierov v oblastiach starších dedín i zrodu nových valašských obcí, vznikali následne nato hlavne v hornatejších oblastiach počas nadväzujúcej kopaničiarskej kolonizácie od konca 16. a predovšetkým v priebehu 17. storočia kopaničiarske osady. Ich cieľom bolo usadiť ostávajúcich migrujúcich pastierov, dosídliť a kultivovať vyššie položené, lesné nevyužívané pozemky prevažne horných Kysúc, často ťažko dostupné, v ktorých boli podmienky pre poľnohospodárstvo ešte zložitejšie.
Vstupné danosti pre poľné hospodárenie v kysuckých obciach a vznikajúcich osadách boli náročné. Tento jav bol zrejmý v oblastiach Turzovky, Vysokej nad Kysucou, Skalitého, Čierneho, Svrčinovca, Rakovej, Zákopčia, Zborova nad Bystricou, Oščadnice, Riečnice, Radôstky atď. Horské kopaničiarske poľnohospodárstvo na vymedzených pozemkoch – zárubkoch, spolu s usadením migrujúcich pastierov, uzatváralo kruh trvalého stabilného usídlenia kysuckého obyvateľstva aj na území horných Kysúc a od 17. storočia rozvinulo pastiersko-poľnohospodársky spôsob života na trvalo osídlených miestach v neprístupnejších vrchárskych oblastiach, kde sa postupne z rozptýleného osídlenia chotárov jestvujúcich obcí postupne formovali ďalšie. Poľnohospodárstvo sa rastom počtu kysuckého obyvateľstva stalo nevyhnutnou potrebou rozšírenia zdroja obživy. Pestovanie a následný zber – žatva obilia, ktorá je motívom článku, bola síce významným zdrojom obživy, ale či úroda na hornatých Kysuciach bola schopná uživiť rodiny na gazdovstvách, to bola každoročná hádanka, pretože dane, dávky a povinnosti voči zemepánom sa obísť nedali. Napriek tomu sa poľnohospodárstvo stalo na Kysuciach podstatným zdrojom živobytia a existencie. V súvislosti s pestovaním obilia na Kysuciach znejú mnohé informácie dnes až neuveriteľne. Napriek všetkému je neoddiskutovateľné, že obilie patrilo k pôvodným plodinám kysuckej stravy a navzdory všetkým problémom a rentabilite súvisí už s počiatkami poľnohospodárstva na Kysuciach. Preto je motívom článku práve úroda obilia spojená s každodenným zápasom kysuckých vrchárskych roľníkov až do žatvy.


Úrodu ohrozovalo množstvo faktorov
Úroda obilia na horských kamenistých poliach závisela od kombinácie faktorov, s ktorými sa kysuckí roľníci museli neustále pasovať. Nízka bonita pôdy beskydských a javorníckych svahov a dolín takmer na celých Kysuciach sotva spĺňala minimálne nároky na dopestovanie obilia a zriedkavé úrodné roky dovolili ako-tak naplniť úrodou stodoly a drevené „štrichy“ a „súseky“ – obilné zásobnice k spokojnosti gazdov na prežitie nasledujúcej zimy. Získaná poľnohospodárska pôda v svahovitom teréne bola zvlášť na horných Kysuciach málo úrodná, plná kamenia s veľmi tenkou vrstvou ornice, ktorú v minulých storočiach navyše často splavovali prívalové dažde a povodne. Klíma a reliéf krajiny sa podpísali pod charakteristický spôsob tradičného poľnohospodárstva. Na Kysuciach to bol bežný jav po celé storočia, odkedy ľudia náročnou kultiváciou kysuckých lesov výrubom, klčovaním a žiarením získavali typické skromné pásy políčok. Proti nepriazni počasia boli často bezradní. Často nepomáhali ani medze vyrovnávajúce svahovité políčka na zárubkoch – zárobkoch, ako sa volali skultivované pridelené pásy pozemkov tiahnuce sa naprieč chotármi.
Ani dobové reformy – urbárska regulácia na Kysuciach po roku 1770 nepriniesla zásadné zlepšenie. Snaha o zistenie reálnej držby a následné účelnejšie prerozdelenie pôdy podľa jej kvality nezabezpečilo kysuckým poddaným pre nedostatok kvalitnej pôdy regulárnejšie podmienky zdanenia a plnenia množstva povinností. Všetko preto bez zveličenia záviselo od dobrej úrody, úspešnej žatvy a naplnenia vlastných stodôl i mešcov zemepánov. Urbárska pôda bola síce neskôr zbavená od bezvýhradnej zemepanskej závislosti v polovici 19. storočia po zrušení poddanstva, aj naďalej však boli roľníci zaťažení feudálnymi dávkami a povinnosťami, ak mali v držbe kopaničiarsku pôdu, z ktorej sa mohli jedine vyplatiť.


Morové epidémie a význam obilia
Hodno spomenúť, že už mor na konci 17. storočia, ktorý postihol aj Kysuce, spôsobil hromadné vymieranie ľudí nielen na Kysuciach. To vyplynulo i z dlhotrvajúcich protitureckých vojen a nedostatku potravy. Mor sa spomína napríklad i v roku 1697 v pamätnej knihe Svrčinovca v súvislosti s predchádzajúcim neúrodným rokom i vplyvom vojny. Hladomor sa v roku 1697 spomína i v Čadci a naprieč celými Kysucami. Následne sa morové epidémie opakovali na Kysuciach aj začiatkom 18. storočia. Azda najznámejším tragickým mementom z 19. storočia boli klimatické výkyvy počasia, z ktorých kysucké kroniky najviac spomínajú hrôzu, ktorú do života ľudí prinieslo dlhšie extrémne klimatické obdobie od roku 1847, príznačne nazvané „skapané roky“, pretrvávajúce naprieč Kysucami 5 rokov, ktoré spôsobilo také neúrody, že nevyhnutne vyústili do hladomoru a následných morových epidémií a cholery.
Spomínaných päť čiernych – skapatých rokov na Kysuciach v polovici 19. storočia, počas ktorých hladomor postupne postihol celé Kysuce po opakujúcich sa suchách, poznačilo Kysuce na niekoľko dekád. Náš horský kraj bol zdecimovaný. V tom čase umreli od hladu tisíce obyvateľov v obciach naprieč Kysucami. Boli nútení pobiť to najcennejšie, čo mali – domáce zvieratá i vzácny ťažný dobytok, bez ktorého sa už aj tak zdecimované hospodárstva rútili do záhuby. Veľmi rýchlo sa minuli skromné zásoby, keď neúroda na poliach prechádzala z roka na rok, ľudia v kysuckých obciach jedli všetko, čo sa dalo. Zásobovanie nefungovalo a prázdne komory nútili ľudí jesť žihľavu, trávu, zemiakové hľuzy, v najhorších časoch i kôru zo stromov. Bukové listy, reziny a kôru zo stromov dokonca mleli, miešali s otrubami a používali namiesto múky. Ľudí potom prirodzene kosili ako dôsledok podvýživy rôzne choroby – „hladová horúčka“ takým tempom, že mŕtvych nestačili pochovávať. Pochovávali ich po nociach do hromadných hrobov, aby už tak bezvýchodiskovo zúfalých ľudí ešte viac nedesili. Mreli celé rodiny, deti, starci, silní muži i ženy, gazdovstvá a polia ostali opustené, bez hodnoty. Celé záhony sa vymieňali za „mericu zbožia“. Také boli „skapaté“ roky na Kysuciach, ktoré doznievali v opakujúcich sa epidémiách (cholera) ešte v 70. rokoch 19. storočia.

Obilie v snopoch Riečnica Laluhovia zdroj Kysucké múzeum
Úrodu ničili živelné pohromy
Aj v tzv. požehnaných, lepších úrodnejších rokoch bola žatva na ťažko dostupných políčkach veľmi skromná a málokedy dokázala naplniť spotrebu kysuckých hospodárstiev, kde v chalupách tradične žilo viac ako 6 detí, čo tiež súviselo s udržaním chodu a práce na samostatne fungujúcich rodinných usadlostiach. Navyše pre profil kysuckých dolín boli mnohé polia otočené na sever. Preto boli ženci odkázaní odchádzať na sezónne práce, či živiť sa prácou v lese, spracovaním dreva, tí, čo mali kone, dobytok si privyrábali ako povozníci – furmani. Nehovoriac o tom, že nielen neúrody a živelné pohromy spôsobovali nedostatok najzákladnejších surovín. Často to bola postupná generačná rozdrobenosť kysuckých políčok, ktoré nedokázali uživiť rodiny pre nejednotnosť rodín po smrti gazdov.
Kysuce ostali povestné tým, že zlé počasie prichádzalo prevažne od severu a severozápadu a prinášalo už v predchádzajúcich storočiach ničivé búrky s prívalovým dažďom a ľadovcom. Predzvesťou boli rýchle zmeny počasia. Predvídať zmeny pomáhal starým ľuďom príchod silného vetra s tmavými mrakmi od severu, čo sa podnes nezmenilo. Označenie vetra bolo výstižné. Starí ľudia ho podľa smeru, odkiaľ prúdil, volali „poľak“. Úrodu na kysuckých poliach navyše ničili škodcovia a cudzopasné huby, choroby – pandravy, hraboše, sneť či hrdza na obilí.
Prívalové dažde a záplavy i v priebehu 19. a začiatku 20. storočia, kedy už polia mali za sebou určitý stupeň rozvoja aj na kysuckých kopcoch, často odnášali so sebou nielen tenkú vrstvu úrodnej oráčiny, ale po mesiacoch starostlivosti ničili i úrodu. V polovici 20. a 30. rokov 20. storočia, práve v letných mesiacoch pred zberom úrody, zasiahli Kysuce silné búrky a prívalové dažde, ktoré spôsobili tak silné záplavy, že zničili úrodu. Menšie horské prítoky a následne vybrežená Kysuca splavila z polí úrodu pripravenú na zber i úrodnú vrstvu pôdy aj v nižšie položených lokalitách. V júni 1935 vďaka prívalovej vode z prítokov Kysuce od Staškova a Rakovej, ktorú spôsobila búrka s krúpami veľkými ako slepačie vajcia, sa Kysuca opäť vyliala a skazu dokonali následné zosuvy horskej pôdy s množstvom stromov v blízkosti Čadce, ktoré zúžili a zmenili koryto Kysuce na 150-metrovom úseku. Výkyvy počasia neboli mimoriadnym úkazom, čo dokazujú relatívne krátko vzdialené časové obdobia, kedy si príroda neľútostne pohrávala s osudmi hospodárstiev v obciach nielen v okolí Čadce, ale na celých Kysuciach.
Takže nielen geografické podmienky a obmedzené výnosy sťažovali kysuckú žatvu. Na neúrodnej zemi plnej kameňov v ťažko prístupnom horskom teréne sa ledva urodil ovos, či prastará obilnina – proso, pestovala sa i dnes už takmer zabudnutá odolná odroda raže – ikrica, resp. chribica, súraž – zmes raže a pšenice, „pšeno“ – odroda prosa, pohánka i jačmeň. Pre dĺžku vegetačného obdobia sa prevažne pestovali a preferovali jariny, spočiatku predovšetkým nenáročné odolné odrody, často nekvalitné. Oziminy mali na Kysuciach zložité podmienky a to, či vyrastú a prinesú úžitok, bolo ešte nepredvídateľnejšie. Aj s tým sa však museli a vedeli naši predkovia popasovať. Chladná klíma, krátke vegetačné obdobie a väčšina pôdy vo vyšších horských oblastiach patrila do najnižšieho stupňa bonity a tomu museli prispôsobiť kysuckí hospodári nielen odrody obilia, spôsob obrábania pôdy, ale aj poľnohospodárske náradie. Pestovalo sa nenáročné odolné obilie. Kosci a ženci ťažko získanú pôdu, ktorú museli na počiatku vyklčovať a očistiť, síce postupne pracne kultivovali a premieňali na trvalé políčka, ani tie však neboli garanciou stabilnej úrody pre kysucké hospodárstva. Oráčiny, teda orná pôda tvorila z poľnohospodárskej pôdy ešte v prvej tretine 20. storočia len okolo 1/3 z jej výmery. Aj z tohoto obdobia kysucké záznamy uvádzajú odlišné výnosy obilia. V Zborove nad Bystricou bola úroda v roku 1942 lepšia ako minuloročná. Predovšetkým jačmeň „v kraji bol najkrajší. Pšenica a ovos boli slabšie.“ V Rakovej bola počas vojny situácia odlišná. V júni roku 1942 „leják spojený s krupobitím“ zničil pás zeme s úrodou v šírke jedného kilometra, tento pás sa podobal „riečišťu rieky“ a prehnal sa cez Blažičkov, Kuchriská, Petrovu, Smrečkov, Furmaníkov, Stodolčiská, za Groň. V Svrčinovci v počiatkoch dopestovali maximálne ovos. Bol taký riedky a nízky, že ho nemohli ani poriadne kosiť. Lepšie sa mu darilo v „starinách“, v nevyužívanej pôde, kde nebolo dlho orané. Do rúbanísk, zvaných mečiská, siali v horských podmienkach odolnú kribicu.

Obdobnú situáciu v pestovaní obilia môžeme popísať na celých Kysuciach. Preto sa v pokračovaní zameriame na žatvu samotnú, zvyky, žatevné náradie a zaujímavé dobové informácie už z čias Slovanov. Zároveň chcem upriamiť Vašu pozornosť aj na podujatie –  Dožinky a dary zeme v MKD vo Vychylovke, ktoré sa uskutoční 11. 9. 2022.

Mgr. Pavol Markech
etnológ, Kysucké múzeum