Stredoveké správy o obilí a poľnohospodárstve našich predkov
S časom dlhých poľných prác až po žatvu súvisela aj magicko-prosperitná ochrana polí a zvyky súvisiace s ich ukončením a zberom úrody, vrcholiace dožinkami. Tie nadväzovali na archaické hodové slávnosti známe z dôb Slovanov. Vtedajšie poľnohospodárstvo malo svoje východiská v rímskom svete, ale mnohé techniky a špecifické formy náradia sa vyprofilovali pre lokálne podmienky v našom hospodárskom priestore. To platí aj pre srp, ktorý sa stal typickým nástrojom a z viacerých slovanských variácií sa vyvinul pre potreby hospodárenia do charakteristickej podoby. Srp zohľadňoval významné lokálne rozdiely jednotlivých oblastí a jeho výhodou bola využiteľnosť i v poľnohospodársky náročnejších končinách. Chlieb, ktorý sa stal najbežnejšou potravou Slovanov, je vo forme dnešného menšieho bochníka archeologicky doložený už z 5. storočia z Devína, kde tradícia poľnohospodárstva nadväzovala pravdepodobne už na rímsku provinčnú správu z predchádzajúcich storočí na strednom Dunaji s pevnosťami Carnuntum a Brigetio.
V období 9. – 10. storočia už dobové pramene podávajú skromné, ale výstižné informácie o poľnom hospodárení aj v spojitosti s územím Slovenska a Čiech, v ktorých sa archeologické pramene spájajú s etnografickými informáciami o spôsobe pestovania obilia. Cestovateľ a vzdelanec Ibrahim ibn Jakúb, ktorému vďačíme za obraz o vtedajšom poľnohospodárstve a obilí v polovici 10. storočia, uvádza, že Slovania sú pracovití poľnohospodári, ktorí svojimi výnosmi obilia a zručnosťami predčia okolité národy hospodáriace v severných častiach Európy. Slovania v 10. storočí teda už pomerne dokonale poznali pestovanie obilnín a pre rozsah svojho osídlenia na našom území vedeli, že v rôznych klimaticko-pôdnych oblastiach sa darí rôznym druhom, napríklad pestovaniu prosa či raže. O tom vypovedá i fakt, že sa pestovali i v zložitejších pôdno-klimatických podmienkach horských oblastí Kysúc v neskorších storočiach. Najstaršou hojne pestovanou slovanskou plodinou bolo proso, o ktorom sa v Svätoplukovej ríši zmieňuje ďalšou vzácnou správou z nášho prostredia v druhej polovici 9. storočia arabský cestovateľ a geograf Ibn Rusta. Podľa ďalších archeologických nálezov proso dopĺňalo pestovanie pšenice a významné zastúpenie na území Slovenska v tejto etape stredoveku mal aj jačmeň.

Srp – dokonalý žací nástroj Slovanov
Základným slovanským žacím nástrojom pri zbere – žatve obilia i stáročia potom bol srp. Oveľa významnejšiu úlohu pri žatí obilia v tejto dobe plnili ženy – žnice. Tvar a funkčnosť srpu, ručného nástoja so zahnutým zúbkovaným ostrím čepele s tupo rozklepaným hrotom, zabezpečoval veľmi jemné a úsporné kosenie, ktorým dokázali starí poľnohospodári na klase zachovať viac obilia. Čepeľ srpu mala najväčší ohyb pred svojou strednou časťou. Tvar čepele sa postupne prirodzene menil. Pochopiteľne, kováči ho prispôsobovali lokálnym potrebám i požiadavkám jednotlivcov. Vývojom sa čepeľ viac ohýbala a predlžovala. Rúčka sa postupne zahla voči kovovej čepeli vo väčšom uhle, čím sa lepšie prispôsobila stavbe ruky i potrebám kosenia obilia viac pri zemi, ktorá vyhovovala náročnejším podmienkam, ale aj vtedajším odrodám obilia. Nehovoriac o tom, že rástla potreba uchovávania slamy pre rastúci počet hospodárskych zvierat. Dostatok úrody prirodzene spôsoboval rozvoj chovu domácich zvierat. V dobe okolo 10. storočia podľa dochovaných záznamov teda Slovania pestovali proso, pšenicu, jačmeň,... Podľa archeologických poznatkov prevažujúci pestovaný druh závisel od lokálnych podmienok a potrieb vtedajších poľnohospodárov.
Srp okrem spomínaných charakteristík – rozklepanej čepele s jemným zúbkovaním, mal navyše pri rukoväti čepeľ hrubšiu a tupšiu, čo ešte zvyšovalo jeho efektivitu pri zbere obilia. Jemné zúbkovanie, zaoblená čepeľ a hrubšia časť nad rúčkou dovoľovala efektívnejšie kosenie stebla a tým udržanie obilia na klase a zníženie strát. Bol to najúčinnejší dobový žací nástroj. Takýto srp dokázal hrubšie steblá plynule odrezať čo najnižšie pri zemi, pričom zhrubnutá časť umožňovala zachytiť a uchopiť zväzok za zväzkom obilia do hrste, čomu sa hovorilo hrsťovanie obilia. Následne sa mohlo s minimálnymi stratami zviazať a odložiť. Srp bol od slovanskej doby považovaný za najefektívnejší nástroj pri žatí a hrsťovaní obilia. Na kosenie trávy nebol tento typ vhodný, pretože nemal špic na čepeli. Postupne ho nahradil kosák s hladkou čepeľou, ktorý bol v zásade jeho žacím nástupcom. Až neskoršie, zvlášť pri žatevných prácach v severných oblastiach, sa popri obilnom srpe a kosáku presadila i kosa. Vzájomne ich spája spoločný vývoj. Ich poľnohospodársky význam nezačínal zberom úrody. Na hospodárstvach boli po stáročia využívané permanentne na kosenie obilia i trávy a ďateliny pre hospodárske zvieratá. Zabezpečovali chod a prežitie ľudí i hospodárskych zvierat.

Žatva - archaické ochranné zvyky a dobrá úroda
Koncom leta a začiatkom zimy po mesiacoch driny na podhorských terasovitých políčkach prichádzal aj na Kysuce čas zberu úrody. Ťažkú prácu na poli hospodári spájali s neustálymi obavami, z ktorých plynula naliehavosť obradného zabezpečenia žatvy, až kým úroda nebude zložená a zabezpečená. Počas žatvy preto roľníci nezabúdali na prosperitné zvyky, ktoré mali zaistiť dobrú úrodu. Magicko-prosperitné zvyky sprevádzali už kresťanské prostredie Veľkomoravskej ríše, o nich sa opäť dozvedáme vďaka vzdelancovi Ibn Rustovi, ktorý nám zaznamenal významnú správu o obradnom úkone počas žatvy z doby panovania Svätopluka I. Naši kresťanskí predkovia vtedy počas zberu obilia zdvíhali k nebu dierovanú varechu s obilím a prosili Boha o dobrú a úspešnú žatvu.
Z priehrštia neskorších ľudových zvykov horských oblastí sú známe tie, ktoré mali zabezpečiť dobré počasie pred zberom obilia. Do pôdy sa zapichovali symboly jari – na Kvetnú nedeľu posvätené zelené prúty, ktoré mali pomôcť siatinám a sadeniciam rýchlo vyklíčiť. Kysucká gazdiná napríklad nemala nechať hrable zubami nahor, ani iný poľnohospodársky nástroj ostrím nahor, aby tak „neroztrhala mraky“ a neprivolala „ľadovec“. Počas spomienkového dňa v liturgii, ktorým si kresťania pripomínajú poslednú večeru – Zelený štvrtok, sa v ľudovom prostredí Kysúc používala jarná voda z potoka na kropenie polí a siatin, čím sa zabezpečoval úspešný začiatok poľných prác a dobrá úroda. Tečúcej jarnej vode pripisovala magickú moc už slovanská tradícia. Úctu Slovanov k vode popisuje i byzantský historik Prokopios v 6. storočí. Voda si túto prosperitnú funkciu zachovala až do súčasnosti.

Zároveň Vás chcem pozvať na podujatie Kysuckého múzea – Dožinky dary zeme v MKD vo Vychylovke, ktoré sa uskutoční 11. 9. 2022.

Mgr. Pavol Markech
etnológ, Kysucké múzeum