Po schválení Komisiou na tvorbu zbierok boli zaradené do zbierkového fondu Etnografia 1 – Umenie – Drotárstvo – tradičné výrobky. Akvizícia bola výsledkom systematického terénneho výskumu v predmetnej oblasti, ktorý realizoval etnológ a kurátor PhDr. Alojz Kontrik. Predmety boli zakúpené od Alexandrovho syna Jozefa Hozáka, ktorý býva v Čadci-Podzávoze a venuje sa umeleckému drotárstvu. Získané predmety boli v domácnosti rodiny Hozákovcov používané prevažne na dekoráciu. V súčasnosti slúžia na študijné a najmä expozičné účely.

Zaujímavým artefaktom uvedenej akvizície bol Drôtený rám na zrkadlo, ktorý tradičnou technikou zhotovil umelecký drotár Alexander Hozák v 50. rokoch 20. storočia. Oválny rám na zrkadlo, s geometrickými ornamentmi, je zhotovený z pozinkovaného drôtu striebornej farby; jeho bočné steny sa smerom dozadu k vonkajšiemu okraju rozširujú. Zrkadlo je po vonkajšom obvode zafixované hustou pružinou, ktorá je prispájkovaná k plechovému pásu. Bočnú stenu rámu zrkadla tvorí pásový ornament vytvorený zo slučiek z dvoch spletených drôtov, na bokoch navzájom preložených. Okolo jeho horného okraja je pridrôtovaná redšia špirála z tenkého drôtu. Ďalší ornamentálny pás je vytvorený z horizontálnych esovitých ornamentov z dvoch spletených drôtov, ukončených špirálou. Vonkajší vyhnutý okraj rámu tvoria slučky z dvoch spletených drôtov, na bokoch navzájom preložených a pridrôtovaných k hrubému drôtu po obvode rámu. Vnútorný okraj zadnej časti zrkadla tvorí užší plechový pás, ku ktorému sú prispájkované štyri zahnuté plechové pásiky. V nich sú vložené dva zahnuté drôty, ktoré držia zrkadlo zo zadnej strany. Výška rámu je 470 mm, jeho šírka 390 a hĺbka 70 mm.

Autor rámu, Alexander Hozák, sa narodil 3. januára 1899vo Veľkom Rovnom ako druhý syn (z jedenástich detí) drotára a „plechára“ Pavla Hozáka a jeho ženy Veroniky Hozákovej, rodenej Strýčkovej. V čase Alexandrovho narodenia mal jeho otec 31 rokov a matka 19 rokov. Alexandrov otec, Pavol Hozák, odišiel v roku 1896 „po drotárke“ na územie Ruska, kde najprv pracoval s drotárom Mančárom. Neskôr sa osamostatnil a založil si drotársku dielňu v Kyjeve na území dnešnej Ukrajiny, v ktorej pracovalo 12 – 15 drotárov. Keď v roku 1905 prišiel domov, zobral manželku aj s deťmi do Kyjeva. Tam v siedmich rokoch Alexander nastúpil do školy, ktorú navštevoval len jeden rok, lebo v roku 1907 odcestoval s rodičmi a súrodencami domov. Otec ho nechal dlhší čas vo Veľkom Rovnom, aby sa v „maďarskej škole“ naučil čítať a písať latinkou. V roku 1909 sa Pavol Hozák presťahoval do Odesy, kde prevzal drotársku dielňu Sako-Kurucára, ktorá bola založená v roku 1879. Pri jednej z pravidelných každoročných návštev vo vlasti sa Pavol Hozák rozhodol presídliť celú rodinu do Odesy, kde sa Alexander už v desiatich rokoch začal priúčať drotárskej práci v otcovej dielni. V roku 1914, na začiatku I. svetovej vojny, Hozákovcov vykázali na vidiek ako potenciálnych nepriateľov štátu (štátnych príslušníkov nepriateľskej krajiny); do Odesy sa mohli vrátiť až v roku 1916, aby pokračovali v práci v drotárskej dielni.

Po revolučných udalostiach a zmene politického režimu v Rusku v roku 1917 rodičia poslali Alexandra do vlasti; cestoval spolu so slovenskými vojnovými zajatcami. Zamestnal sa v drotárskej dielni svojho strýka v Šoproni na území dnešného Maďarska. Po skončení vojny odcestoval s transportom ruských zajatcov do Odesy. Tam už nenašiel niekdajšiu prosperitu, ale biedu a hlad, ktoré prispeli k predčasnej smrti jeho matky a troch súrodencov. Otec si zvykol na novú domovinu a nechcel sa vrátiť do Veľkého Rovného. So šiestimi deťmi zostal v Odese, kde sa živil šitím vriec až do svojej smrti v roku 1943.

Alexander Hozák sa rozhodol vrátiť do rodnej obce v roku 1920 s vracajúcimi sa česko-slovenskými legionármi. Vo Veľkom Rovnom sa staral o rodičovský majetok (dom, polia a lesy) a zostala mu aj prezývka „ruský drotár“, hoci drotárstvu sa už aktívne nevenoval. Zamestnal sa na veľkostatku vo Velehrade na Morave a potom dva roky pracoval ako sezónny poľnohospodársky robotník v Nemecku. Ďalšie dva roky sa živil ako pomocný stavebný robotník v Karvinej. Na jeden rok sa opäť vrátil do Nemecka a v roku 1927 sa natrvalo usadil vo Veľkom Rovnom. Ako 31-ročný sa oženil s Veronikou Bachroníkovou, s ktorou mal deväť detí.Od roku1941pracoval ako štátny cestár na úseku Veľké Rovné – Bytča. V roku 1947 mu manželka zomrela a o deti sa staral sám. Po odchode do dôchodku, vroku 1956, sa začal aktívne venovať úžitkovému, ale najmä umeleckému drotárstvu. Podľa vzoru svojich predkov vytvoril vlastné ozdobné motívy, medzi ktorými dominovali najmä špirály a esovité ornamenty. Svoje výrobky striekal striebornou, menej bronzovou farbou, aby mali luxusnejší vzhľad. Alexander Hozák zomrel 7. decembra 1985; pochovaný je na cintoríne vo Veľkom Rovnom.

V zbierkovom fonde Kysuckého múzea je celkovo 17 umeleckých drotárskych predmetov od Alexandra Hozáka, na ktorých prevažujú geometrické vzory, najmä esovité ornamenty a špirály zo stočených drôtov, ktoré sú typickým poznávacím znakom drotárskej rodiny Hozákovcov. Drôtený rám na zrkadlo spolu s ďalšími predmetmi, zhotovenými Alexandrom Hozákom, bol vystavený v rokoch 2018 – 2019 aj v Národopisnom múzeu Národného múzea v Prahe (Česká republika) i na dvoch výstavách v priestoroch Kysuckého múzea v Čadci (2019) a Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke (2020 – 2021). Alexandrov vnuk Róbert Hozák ako člen štvrtej generácie pokračuje v drotárskej tradícii svojich predkov. V Čadci-Podzávoze, kde žije, sa venuje umeleckému i úžitkovému drotárstvu a v súčasnosti je jeden z najznámejších drotárov na Slovensku.

PhDr. Alojz Kontrik - etnológ, kurátor

Kysucké múzeum